Fukušima ako výstraha

Prevádzka jadrových elektrární si vyžaduje veľké množstvá chladiacej vody, a preto sa tieto elektrárne stavajú najmä v blízkosti riek a jazier či na morskom pobreží. Na pobreží, tesne pri mori, ležia takmer všetky atómové elektrárne. Blízkosť prakticky nevyčerpateľného zdroja chladiacej vody vyzerá ako jedinečná výhoda, ale ako to už býva, všetko, čo sa javí na prvý pohľad veľmi pozitívne, má na „druhý pohľad“ aj nejaké negatíva.

Tie sa naplno ukázali 11. marca 2011 v prípade japonskej jadrovej elektrárne Fukušima I, keď sa po veľkom zemetrasení prihnala od mora obrovská, pätnásťmetrová vlna cunami a a vyradila z činnosti všetky elektrické systémy elektrárne a tým aj chladenie troch reaktorov. Nedostatočne chladené aktívne jadrá reaktorov sa začali roztápať, pričom došlo aj k úniku rádioaktívnych materiálov. Dekontaminácia jadrovej elektrárne a jej okolia bude podľa odborníkov trvať niekoľko desaťročí.

Bezpečnejší variant

Tím vedcov prestížnej americkej technickej univerzity, Massachusettského technologického inštitútu, na nedávnom sympóziu o malých modulárnych reaktoroch prezentoval koncepciu plávajúcej jadrovej elektrárne, ktorá odstraňuje nevýhody elektrárne umiestnenej na pobreží. Takouto plávajúcou elektrárňou, ukotvenou osem až trinásť kilometrov od pobrežia v miestach s hĺbkou vody okolo sto metrov, by podľa docenta Jacopa Buongiorna cunami len „zamávala“ bez toho, aby ju poškodila.

Neohrozovalo by ju navyše ani zemetrasenie, ale jej najzásadnejšou výhodou je podľa jej autorov to, že aj pri tej najhoršej poruche – zlyhaní chladiaceho systému – by reaktor automaticky chladila okolitá morská voda, a to pasívne, teda bez potreby akéhokoľvek ľudského zásahu.

Bez obmedzení

Pri stavbe plávajúcej elektrárne, ktorá navonok vyzerá ako valcovitá nádoba, by sa využili skúsenosti zo stavby plávajúcich ropných plošín. Elektráreň by postavili v dokoch na pobreží a potom odtiahli na miesto ukotvenia. Hlavným konštrukčným materiálom by bola oceľ, pričom sa nepočíta s využitím betónu, ktorého použitie často vedie k časovým sklzom vo výstavbe i k prekročeniu plánovaných nákladov.

Podľa Buongiorna prakticky neexistuje výkonové ohraničenie plávajúcich elektrární – ich výkon môže byť od päťdesiat do tisíc megawattov. Vyrobená elektrická energia by sa do elektrizačnej prenosovej sústavy na pevnine privádzala káblom uloženým na dne mora.

Jednoduchšie vyraďovanie

Medzi ďalšie výhody elektrární ukotvených v mori možno počítať aj skutočnosť, že na pevnine je čoraz ťažšie nájsť vhodnú lokalitu na výstavbu jadrovej elektrárne. Zjednodušilo by sa aj náročné vyraďovanie elektrárne z prevádzky, pretože plávajúca elektráreň by sa po skončení životnosti dala jednoducho odtiahnuť do centrálneho vyraďovacieho komplexu podobného tým, aké už slúžia na vyraďovanie jadrových ponoriek či lietadlových lodí.

Plávajúce jadrové elektrárne sú vhodné najmä pre prímorské krajiny, akými sú už spomenuté Japonsko, ale aj Indonézia, Čile či niektoré africké krajiny. Plávajúcu jadrovú elektráreň dnes majú v prevádzke napríklad aj Rusi. Volá sa Akademik Lomonosov.