Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

23. marca 1918 o štvrť na sedem ráno otriasol Parížom mohutný výbuch neďaleko nábrežia Seiny. O pätnásť minút neskôr sa z Rue Charles V ozval ďalší výbuch a po ňom tretí na Boulevard de Strasbourg. Explózie pokračovali počas celého dňa a život v meste sa zastavil. Obchody boli zatvorené a nepremávalo metro. Množstvo ľudí vyšlo do ulíc s pohľadom upretým k oblohe a hľadalo lietadlá, ktoré na nich údajne zhadzovali bomby.

Európou zmietal vojnový konflikt a Paríž bol kľúčovým cieľom nemeckých síl. Od januára 1918 mesto znášalo neprestajné nočné bombardovanie, predovšetkým z lietadiel a vzducholodí. Keď teda začali vybuchovať bomby za bieleho dňa, spočiatku sa predpokladalo, že za to môže nový typ lietadla, ktoré sa pohybovalo príliš vysoko na to, aby ho bolo vidieť.

V priebehu dňa sa však našlo dostatočné množstvo úlomkov nábojníc, aby sa zistilo, že výbuchy nespôsobili bomby zhodené z lietadla, ale projektily vystrelené z dela.

Absencia zvukov delostreleckej paľby naznačovala, že strely museli prichádzať z veľkej vzdialenosti. V nasledujúcich dňoch sa v rôznych novinách objavilo niekoľko zaujímavých teórií. Jedna z nich navrhovala, že projektily, ktoré dosiahli Paríž, boli vypálené z oveľa väčšieho „lietajúceho dela“. Predpokladalo sa, že tento väčší projektil vystrelilo vzdialené delo a po dosiahnutí určitej výšky sa zapálila vnútorná nálož, ktorá vystrelila menší projektil, ktorý nakoniec dopadol do mesta.

Jednoduchšia teória predpokladala, že strely vyšli tesne spoza nemeckých línií. Napriek dôkladnému prehľadávaniu lesov v okolí mesta sa ale žiadna takáto zbraň neobjavila. Ďalšou možnosťou bolo, že granáty boli vystreľované z vnútra samotného Paríža pomocou pneumatického dela, čo by vysvetľovalo absenciu zvuku streľby.

Trvalo niekoľko dní, kým Francúzi odhalili, čo po nich strieľa. Nazvali ho „parížske delo“. Išlo o jednu z najmohutnejších zbraní prvej svetovej vojny schopnú vystreľovať granáty z ohromujúcej vzdialenosti.

Parížske delo navrhol konštruktér nemeckých Kruppových závodov Fritz Rausenberger. Rausenberger už nejaký čas vyvíjal delá s dlhým dostrelom, keď predložil nemeckému vrchnému veleniu odvážny návrh: delo s veľmi dlhým dostrelom schopné vystreľovať granáty na vzdialenosť viac ako 100 kilometrov. Návrh rýchlo schválili náčelník generálneho štábu poľný maršal Paul von Hindenburg aj jeho zástupca generál Erich Ludendorff.

Do roka Rausenberger vytvoril funkčný prototyp, ktorý 20. novembra 1917 prvýkrát úspešne vystrelil. Po ďalších skúškach s rôznymi kombináciami pohonných hmôt a projektilov sa konštruktérom Kruppových závodov podarilo zväčšiť dostrel zbrane na 125 kilometrov.

Výroba parížskeho dela sa začala okamžite. Celkovo vzniklo sedem hlavní, z ktorých každá bola vyrobená z repasovaného 38-centimetrového námorného dela „Dlhý Max“. Aby sa dosiahli požadované parametre, hlavne boli vybavené vnútorným obložením, čím sa kaliber znížil z 380 na 210 milimetrov. Dĺžka tejto obloženej rúry bola 28 metrov.

Na ústie hlavne namontovali nadstavec, ktorý rúru uzatváral a spevňoval. Okrem toho sa puzdro predĺžilo o ďalších šesť metrov pomocou nástavca s hladkým vývrtom. Veľkosť a hmotnosť zbrane si vyžadovali, aby sa pozdĺž hlavne upevnil vonkajší priehradový systém, ktorý zabránil jej prehnutiu pod vlastnou váhou.

Zbrane boli nainštalované na vrchu Mont-de-Joie severne od Crépy-en-Laon na troch palebných postaveniach vzdialených 120 kilometrov od Paríža.

Delá nemierili presne na Paríž ale mierne doľava, aby sa vyrovnal posun, ktorý spôsobovala rotácia Zeme. Pri uhle streľby 50 stupňov sa strely vzniesli do stratosféry a dosiahli maximálnu výšku 40 kilometrov. Išlo o výškový rekord, ktorý vydržal takmer 25 rokov, až kým Nemci v roku 1942 nevyskúšali prvé rakety V-2. V tejto výške znížený odpor vzduchu výrazne zvýšil horizontálny dostrel.

Extrémny dostrel si vyžadoval veľmi vysoké rýchlosti, ktoré spôsobovali obrovské opotrebovanie hlavne, a to až do takej miery, že pri každom ďalšom výstrele sa z drážkovaného vývrtu vysypalo značné množstvo ocele. Každý náboj sa preto vyrábal s postupne sa zväčšujúcim priemerom, aby zodpovedal rýchlosti opotrebovania.

Nábojnice boli postupne číslované a museli sa vystreľovať v presnom poradí, inak by sa nábojnica mohla zaseknúť v hlavni a predčasne vybuchnúť. Takýto incident sa stal 25. marca, pričom zničil delo č. 3 a zabil niekoľko vojakov. 

Po 60 výstreloch hlaveň odoslali späť do Kruppovej továrne v Essene, aby ju prevŕtali na priemer 224 milimetrov. Následne dostal kanón novú sadu nábojov. Po vystrelení ďalších 60 projektilov sa hlavne prevŕtali druhýkrát, tentoraz na 238 milimetrov.

Hoci malo parížske delo ohromný dostrel, kvôli náročnej obsluhe nebolo veľmi účinnou zbraňou. Priemerný projektil vážil 106 kilogramov, ale veľkú časť tejto hmotnosti tvorilo telo strely, ktoré muselo byť silne vystužené aby vydržalo obrovské palebné tlaky. Výsledkom bolo, že výbušná náplň, ktorú niesla, mala iba sedem kilogramov - príliš málo na to, aby spôsobila veľký výbuch.

Jeden granát, ktorý dopadol do slávneho parku Jardin des Tuileries zanechal kráter široký len desať až 12 metrov a hlboký štyri metre. Aj keď strely zasiahli budovy a vybuchli v nich, exteriér často vykazoval len malé alebo žiadne viditeľné škody.

Parížske delo tiež bolo kvôli obrovskému dostrelu mimoriadne nepresné. Obsluha síce dokázala trafiť mesto, aj to však nie zakaždým. Od marca do augusta tri parížske delá vystrelili približne 367 nábojov (hoci francúzske záznamy uvádzajú 303), ale len 183 z nich dopadlo na územie mesta. Strely zabili 250 ľudí a 620 zranili, pričom k najsmrteľnejšiemu incidentu došlo 29. marca 1918, keď strela zasiahla strechu kostola St-Gervais-et-St-Protais a zabila 91 veriacich a 68 zranila.

Parížske delo vystrelilo svoj posledný náboj 9. augusta 1918 popoludní, potom ho stiahli do Nemecka, keďže palebné pozície začali ohrozovať postupujúce spojenecké sily. Do konca vojny delá úplne demontovali a Kruppove závody zničili väčšinu výskumných a vývojových záznamov súvisiacich s projektom. Dnes sú jediným fyzickým dôkazom existencie parížskeho dela betónové palebné postavenia, ktoré zostali v lese neďaleko Crépy.

Parížske delo: Najväčšia zbraň prvej svetovej vojny

Noel

Autor článku

Noel

Plus TV

Victoria Garin: Vďaka svojmu telu zarába nemalé peniaze

Zbalíte kufre: Zábery, ktoré vo vás prebudia dobrodruha

Slávne rýchlovlaky uľahčujú cestovanie, v ktorom ste sedeli?

Výber pre vás

Parížske delo: Najväčšia zbraň prvej svetovej vojny

Noel

Súvisiace články

FAKTY X: Doktor Satan: Desivý sériový vrah z druhej svetovej vojny

FOTO Najbizarnejšie zábery z druhej svetovej vojny

Medveď takmer spustil tretiu svetovú vojnu, nik z nás tu už nemusel byť

Autor článku

Noel

Plus TV

Victoria Garin: Vďaka svojmu telu zarába nemalé peniaze

Zbalíte kufre: Zábery, ktoré vo vás prebudia dobrodruha

Slávne rýchlovlaky uľahčujú cestovanie, v ktorom ste sedeli?

Výber pre vás