Noel

Kliper je rýchla viacsťažňová plachetnica, ktorá v&nbsp;rukách skúseného kapitána a&nbsp;posádky dokázala lámať rekordy. Dôležitá bola rýchlosť, keďže tovar na palube časom podliehal skaze, a&nbsp;na túto úlohu sa klipery dokonale hodili.

Keď loď vyrážal z&nbsp;Británie do Austrálie, najprv čo najrýchlejšie smerovala na juh, až kým sa nedostala do pásma takzvaných Hučiacich štyridsiatok (na mapke hore označené ako Roaring Forties). Tu už viali silné vetry, ktoré niesli kliper okolo Mysu dobrej nádeje a&nbsp;cez Indický oceán rovno do Austrálie. Ešte rýchlejšie vetry viali v&nbsp;oblasti Zúrivých päťdesiatok (Furious Fifties) a&nbsp;tí najodvážnejší kapitáni boli ochotní ísť až do pásma južne od 60. rovnobežky. Riskovali strety s&nbsp;ľadovcami, ale zároveň si skracovali trasu o&nbsp;stovky námorných míľ. Len pre porovnanie: ak loď prekonala trasu z&nbsp;britského Plymouthu do Sydney za menej než 100 dní, považovalo sa to za dobrý čas. Kapitán klipera Cutty Sark, ktorý sa úspešne plavil južne od 60. rovnobežky, stanovil rekord: 72 dní.

Naspäť sa plavidlá nevracali opäť okolo Mysu dobrej nádeje. Využívali Hučiace štyridsiatky i&nbsp;Zúrivé päťdesiatky a&nbsp;hnali sa smerom k&nbsp;Hornovmu mysu, najkritickejšiemu bodu celej trasy. Lode, ktoré prežili, už potom museli len zvládnuť cestu na sever cez celý Atlantik. Táto druhá časť cesty bola o&nbsp;približne 1500 kilometrov dlhšia než prvá, ale v&nbsp;priemere trvala tiež asi 100 dní Rekord stanovil kliper Thermopylae, ktorý sa dostal z&nbsp;Austrálie do Británie za 77 dní.

Thermopylae a&nbsp;Cutty Sark často súperili o&nbsp;to, ktorej posádke sa podarí zvládnuť cestu rýchlejšie. Na prelome storočí však do hry vstúpili lode typu windjammer (krotiteľ vetra), obrovské viacsťažňové plachetnice s&nbsp;oceľovými trupmi, ktoré naprieč oceánmi prevážali najrôznejší náklad.

Práve tieto plavidlá sa používali v&nbsp;takzvaných „obilninových pretekoch“. Tak sa neformálne označovalo obdobie, počas ktorého sa každoročne vyvážali obilniny z&nbsp;Austrálie do Veľkej Británie. Plavidlá sa nakladali od januára do júna a&nbsp;hoci preteky nemali formálny štart a&nbsp;nikdy sa nevyhlasoval víťaz, reči o&nbsp;rekordoch sa rýchlo šírili. Pre kapitána, ktorý v&nbsp;tom roku zvládol cestu najrýchlejšie, išlo o&nbsp;veľkú prestíž.

Majiteľov lodí to samozrejme netešilo. Už samotné plavidlo bolo poriadne drahé a&nbsp;navyše tu bol cenný náklad v&nbsp;podpalubí. Lenže so súťaživosťou námorníkov nevedeli nič urobiť.

Prvé obilninové preteky sa konali v&nbsp;roku 1921. Windjammer Marlborough Hill sa dostal z&nbsp;Port Lincolnu v&nbsp;Austrálii do anglického prístavu Cobh za 90 dní. Následne sa pretekalo každý rok až do vypuknutia druhej svetovej vojny, ktorá znamenala dlhú prestávku. Posledné preteky skončili v&nbsp;roku 1949.

Obilninové preteky: Keď si kapitáni plachetníc merali sily a išlo o život

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás