Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Odpadky, ktoré sú v&nbsp;lete dlho v&nbsp;smetnom koši, žumpa či verejné toalety, ktoré dlho nik nečistil. Všetci sa zrejme zhodneme, že tieto veci a&nbsp;miesta smrdia, ich zápach však bezprostredne neohrozuje ľudský život. Odporná aróma pomerne neznámej zlúčeniny známej ako thioacetón však môže zabíjať. Molekula thioacetónu je pomerne jednoduchá, pozostáva z&nbsp;troch atómov uhlíka, šiestich atómov vodíka a&nbsp;jedného atómu síry. Je pomerne ťažké ju vyrobiť, keďže pri teplote vyššej než -20 stupňov Celzia sa z&nbsp;tekutiny stane tuhá látka známa ako trithioacetón. Občas ale v&nbsp;laboratóriách vzniká a&nbsp;svoju existenciu dá okoliu doslova pocítiť.

Zrejme najslávnejšia príhoda, ktorá sa viaže k&nbsp;thioacetónu, pochádza z&nbsp;roku 1889. Pracovníci v&nbsp;továrni v&nbsp;nemeckom Freiburgu sa vtedy pokúsili vyrobiť jednoduchú a&nbsp;pritom silnú chemikáliu a&nbsp;miesto toho vyvolali u&nbsp;obyvateľov mesta paniku. Ich úspech totiž viedol k „obrovskému zápachu, ktorý sa rýchlo rozšíril do všetkých kútov mesta“. Tak písali vtedajšie noviny, ktoré tiež uviedli, že ľudia v&nbsp;uliciach omdlievali, zvracali a&nbsp;chvatne opúšťali Freiburg.

Čosi podobné sa stalo aj v&nbsp;roku 1967, keď sa britskí výskumníci Victor Burnop a&nbsp;Kenneth Latham pokúšali o&nbsp;vytvorenie nových polymérov. Došlo k&nbsp;malej nehode, ale od smradu ľudia omdlievali aj stovky metrov od laboratória.

Napriek tomu, že thioacetón je pomerne jednoduchou zlúčeninou, nik presne nevie, prečo tak strašne smrdí. Na vine bude zrejme síra, ale prečo zapácha oveľa viac, než keď je prítomná v&nbsp;iných chemikáliách, je otázne. „Ťažko povedať, prečo thioacetón tak zapácha,“ uviedol v&nbsp;jednom z&nbsp;rozhovorov chemik Derek Lowe. „Isté ale je, že keď ho ľudia cítia, skrúca im žalúdky, zvracajú a&nbsp;snažia sa od toho smradu ujsť čo najďalej.“

Za žalúdočné ťažkosti spojené so zápachom thioacetónu môže zrejme evolúcia. Smrad síry si totiž človek už od nepamäti spája s&nbsp;pokazeným jedlom. Identifikácia takejto potravy, ktorá mohla spôsobiť smrť, bola dôležitá pre prežitie nášho druhu. Gény prapredkov citlivé na zápach síry sa prenášali z&nbsp;generácie na generáciu a&nbsp;dnes sú prítomné v&nbsp;každom z&nbsp;nás.

Dnes je človek schopný identifikovať síru priam neuveriteľným spôsobom. Stačí, aby bola prítomná jedna častica síry v&nbsp;bilióne iných častíc a&nbsp;vedeli by ste to rozoznať. Len pre porovnanie, podobným spôsobom by ste museli vedieť chuťou zistiť prítomnosť polovice čajovej lyžičky cukru v&nbsp;olympijskom bazéne plnom vody.

Nepríjemnou vlastnosťou thioacetónu je aj jeho priľnavosť k&nbsp;povrchom. Ak sa čo i&nbsp;len malé množstvo dostane napríklad na oblečenie, trvá celé dni, kým zápach zmizne. A&nbsp;ako vlastne látka smrdí? Podľa tých, ktorí ju cítili, sa to nedá porovnať s&nbsp;ničím iným, jednoducho to treba skúsiť. Alebo možno aj nie.