Rastlinu objavil v roku 1859 v Angole rakúsky botanik Friedrich Welwitsch. V afrikánčine sa nazýva „tweeblaarkanniedood“, čo v preklade znamená „dva listy, ktoré neumierajú“. Ide o prekvapivo presné pomenovanie, keďže Welwitschia mirabilis má naozaj iba dva listy a prežíva tisíce rokov v najstaršej púšti na Zemi. Na niektorých miestach tu ročne spadne len 50 milimetrov zrážok, ale to rastline očividne stačí.

Welwitschia mirabilis nie je práve najatraktívnejšou rastlinou, jej schopnosť prežiť ale fascinuje vedcov už desaťročia. Najstaršie jedince majú okolo tritisíc rokov, čo znamená, že rástli už v dobe železnej. Priemerne sa ale rastliny dožívajú okolo tisíc rokov.

Za prežívaním najodolnejšej rastliny sveta je, ako inak, evolúcia. Jej genóm sa drsným podmienkam prispôsoboval milióny rokov, až kým nabral svoju súčasnú podobu. Vedcom sa podarilo zistiť, že približne pred 86 miliónmi rokov v čase extrémneho sucha sa genóm Welwitschie mirabilis zdvojnásobil.

Ale zatiaľ čo duplicitné gény zväčša prichádzajú o svoju funkciu a umožnia na svoje miesto nastúpiť novým génom, v prípade tejto rastliny sa tak nestalo. Rozmanitejší genóm totiž znamená zvýšenú spotrebu energie, čo v prostredí, ktoré je na energiu v podobe vody mimoriadne skúpe, nie je práve najvýhodnejšie. Táto zmena v kombinácii s ďalšími menšími premenami urobila z Welwitschie mirabilis takú nenáročnú rastlinu, akou je dnes.

Odborníci sa už dnes pokúšajú zistiť, či by sa tieto zistenia nedali využiť pri vylepšovaní poľnohospodárstva. Welwitschia mirabilis je totiž v podstate 100 miliónov rokov starou fosíliou, ktorá sa naučila prežiť na mieste, kde nerastie takmer nič. A to nám v budúcnosti môže veľmi pomôcť.