Vo vesmíre nájdeme miliardy a miliardy galaxií. V priestore sú rozptýlené pomerne rovnomerne – to isté platí aj pre väčšie alebo menšie „bubliny“ prázdnoty. Niektoré takéto pusté miesta dosahujú ohromné rozmery. Najväčšie z nich je Boötesova prázdnota. Táto záhadná oblasť dosahuje priemer dvestopäťdesiat miliónov svetelných rokov. Mliečna cesta by sa do nej zmestila 2500-krát.

Boötesova prázdnota nie je úplne bez hmoty. Pár desiatok galaxií sa tu skutočne podarilo objaviť, no sú od seba nesmierne vzdialené. Boötesova prázdnota je asi desaťtisíckrát „redšia“ než je priemerná hustota vesmíru.

Zvláštna zhoda?

Galaxie sú v kozme rozptýlené pomerne rovnomerne. Preto podľa niektorých zdrojov predstavuje vznik Boötesovej prázdnoty záhadu. V skutočnosti je podľa astronómov viac kuriozitou než nevysvetliteľným mystériom. Prázdnota zrejme vznikla postupným spájaním viacerých menších oblastí vesmírnej ničoty podobne, ako keď sa malé bubliny vo vode postupne zlučujú do väčších. Zrodila sa vďaka vskutku kurióznej zhode okolností – ak máte dostatočne veľký priestor s dostatočným množstvom menších „bublín“ prázdnoty, ako v prípade vesmíru, zákony pravdepodobnosti hovoria, že k vzniku podobných oblastí niekde skutočne dôjde.

Naporúdzi máme aj ďalšiu, lákavejšiu, no mimoriadne špekulatívnu možnosť. Niečo, čo by v teleskopoch astronómov vyzeralo ako obrovská kozmická prázdnota, by mohlo vzniknúť aj v dôsledku dlhodobej existencie vesmírnej civilizácie tretieho stupňa Kardašovovej škály.

Dopyt po energii

Kardašovova škála opisuje úroveň rozvoja civilizácie podľa rastúceho množstva energie, ktorú dokáže využiť: napríklad stupeň 0,25 zodpovedá Rímskej ríši, 0,5 priemyselnej revolúcii a 0,72 súčasnosti. Civilizáciou prvého stupňa škály sa staneme vtedy, keď budeme schopní využiť všetku dostupnú energiu Zeme. Mohlo by sa tak stať o sto, nanajvýš dvesto rokov. Na druhý stupeň si aj pri optimistických odhadoch budeme musieť počkať oveľa dlhšie – niekoľko tisícročí. Táto úroveň totiž odráža civilizáciu schopnú spotrebovať všetku energiu jej domovskej hviezdy. Tretí, konečný stupeň znamená schopnosť využiť energiu celej domovskej galaxie. Ak náhodou nevymrieme alebo nás vojny neuvrhnú späť na úroveň kamennej doby, dosiahneme ho o stotisíc až milión rokov.

Vesmírne čerpacie stanice

Mimozemská civilizácia na treťom stupni Kardašovovej škály (civilizácia 3. typu) postupne využije všetky hviezdy okolitých galaxií ako kozmické tankovacie stanice, ktoré po vyčerpaní zásob energie jednoducho vyhasnú. Bez vyžarovaného svetla či iného elektromagnetického žiarenia sa stanú pre astronómov v kozmickej diaľke neviditeľnými. Preto by sa priestor naplnený množstvom „spotrebovaných“ galaxií javil pozorovateľovi vzdialenému milióny svetelných rokov ako obrovská bublina ničoty. Ak by jeho civilizácia 3. typu neexpandovala prednostne jedným smerom, táto bublina by mala takmer dokonale guľovitý tvar. Presne ako Boötesova prázdnota.

Civilizácia 3. typu by mohla získavať energiu viacerými spôsobmi. Jedným by bola skutočná, megalomanská analógia s tankovaním. Mimozemšťania by hviezdam aktívne odčerpávali hmotu, ktorá by slúžila ako zdroj energie. Ďalším, z nášho pohľadu exotickým postupom by bolo manipulovanie kozmických trajektórií hviezd tak, aby padali do čiernych dier. Ak by tam nepadali priamo, okolo týchto záhadných telies by pred zánikom vytvárali žeravý disk. Fotóny, ktoré by z neho unikali, by mohli mimozemšťania zachytávať ako zdroj energie.

Hviezdy v hrsti

Všetko toto sú extrémne špekulatívne scenáre. O čosi realistickejšia je predstava takzvanej Dysonovej sféry. Podľa amerického fyzika a matematika Freemana Dysona by mimoriadne vyspelé civilizácie dokázali budovať obrovské hyperkonštrukcie, ktoré by obkolesovali hviezdy a zachytávali všetko ich žiarenie. Vo väčšine sci-fi príbehov sa Dysonove sféry interpretujú ako umelé duté gule, čiže skôr ako akési Dysonove škrupiny. Vďaka nim by sa podľa vizionárov vedeckej fantastiky mohli civilizácie usídliť v okolí ktorejkoľvek stabilnej hviezdy. Ohromný povrch objektu by v správnej vzdialenosti od hviezdy – alebo s použitím mechanizmov na odvádzanie hromadiaceho sa tepla – totiž predstavoval prívetivé podložie na vybudovanie vesmírnych kolónií. Teda aspoň hypoteticky.

Už samotný Freeman Dyson nadšencov svojich hypotéz upozornil, že dutá guľa obkolesujúca hviezdy je mechanicky nemožná, a to z viacerých dôvodov. Predovšetkým pre extrémne nároky na to, aby sa pod vplyvom gravitácie hviezdy nezrútila dovnútra. Takáto škrupina by navyše nebola s hviezdou vo svojom centre nijako gravitačne previazaná a mohla by sa presúvať bez ohľadu na ňu. Preto by sa jej presuny museli zvonka korigovať. Ani objekty ležiace na jej vnútornej hrane, teda potenciálne kolónie, by neboli gravitačne previazané so škrupinou a mali by tendenciu padať do hviezdy.

Dyson v skutočnosti nikdy neuvažoval o dutej guli. Na mysli mal skôr hustý roj objektov, ktoré by sa na orbite okolo hviezdy pohybovali nezávisle od seba. Ibaže ani tie by neboli celkom bez komplikácií. Ich obežné dráhy by museli byť extrémne komplikované, aby sa navzájom nezrážali. Pravda, civilizácia schopná vybudovať Dysonov roj zrejme bude mať celkom inú definíciu toho, čo je extrémne komplikované, ako my.