MENU
Menu
zdroj: Public Domain
a

Techmag Majstrovský projekt sovietskych konštruktérov: Americké lietadlo skopírovali do bodky

Čo porazilo Japoncov v druhej svetovej vojne? Väčšina ľudí by odpovedala, že atómové bomby, ale v skutočnosti to boli americké bombardéry Boeing B-29 Superfortress. USA sa kvôli nim stali objektom závisti. A to až takej, že ZSSR využil reverzné inžinierstvo a zostrojil podľa B-29 vlastné lietadlo.

Boeing B-29 Superfortress bol svojho času najdokonalejším bombardérom na svete. Výkonné motory, diaľkovo ovládané guľomety či tlakované kabíny z neho robili skutočne smrtiaci stroj. Dokázal odniesť až deväť ton bômb a mal maximálny dolet vyše deväťtisíc kilometrov. Navyše dokázal vyletieť až do výšky 9 700 metrov a pohodlne sa vyhnúť dostrelu väčšiny japonských protilietadlových zbraní. Počas druhej svetovej vojny nemal žiaden iný štát k dispozícii dokonalejší bombardér.

Stalin viackrát žiadal amerického prezidenta Roosevelta, aby v rámci programu materiálnej pomoci dodal sovietom aj lietadlá B-29. USA dodali Sovietom 400-tisíc džípov a nákladiakov, 12-tisíc obrnených vozidiel, takmer dvetisíc lokomotív, 2,6 milióna ton pohonných hmôt, 1,7 milióna ton jedla a vyše 11-tisíc lietadiel. Medzi nimi však nebol ani jeden Boeing B-29 Superfortress.

Američania a Sovieti už počas druhej svetovej vojny nemali práve priateľské vzťahy. Bola to skôr z núdze cnosť tvorená faktom, že stáli proti spoločnému nepriateľovi. Palivo, potraviny, tanky a stíhačky pre boj na východnom fronte boli jedna vec, ale poskytnúť Sovietskemu zväzu bombardéry schopné zasiahnuť cieľ na inom kontinente USA nechceli.

Našťastie pre Stalina však mali posádky bombardérov B-29 rozkaz pristávať v núdzových prípadoch na území ZSSR. V lete 1944 sa tak stalo počas náletu na Japonsko a tri lietadlá, konkrétne General H.H. Arnold Special, Ding How, a Ramp Tramp, museli pristáť vo Vladivostoku. Letcov Sovieti poslali domov, ale bombardéry previezli do továrne pri Moskve napriek žiadostiam Američanov o ich vrátenie. Sovietski leteckí konštruktéri začali ihneď pracovať na jednom z najodvážnejších a najkomplexnejších projektov reverzného inžinierstva v dejinách. Mali zostrojiť rovnaký stroj, akým disponovali USA. Jedno lietadlo rozobrali, na súčiastky, druhé používali ako porovnávací kus a tretie slúžilo na testovacie lety.

Stalin nariadil, aby konštruktéri skopírovali B-29 celkom presne, do najmenšieho detailu. To sa však ľahšie povedalo, než spravilo. V ZSSR chýbali kapacity na výrobu mnohých súčiastok, problematickým sa ukázal byť aj plášť lietadla. Američania totiž používali imperiálny systém, zatiaľ čo v ZSSR bol zavedený metrický systém. Sovieti tak napríklad neboli schopní vyrobiť hliníkový plášť rovnakej hrúbky ako Američania. Iné boli aj guľomety a napríklad pneumatiky museli Sovieti hľadať na trhoch s vojnovými prebytkami.

Najväčším orieškom sa ukázal byť centrálny palebný systém, ktorým sa ovládalo päť guľometov pomocou piatich analógových počítačov priamo z kabíny. Strelec bol schopný páliť zo všetkých naraz a počítače brali do úvahy rýchlosť lietadla, gravitáciu, teplotu i vlhkosť vzduchu, čím sa dosahovala oveľa vyššia presnosť. Systém bol tak komplikovaný, že dokonca aj svetoznámy konštruktér Andrej Tupolev bol prekvapený, keď ho sovietski inžinieri dokázali zrekonštruovať.

O necelé dva roky bol na svete Tupolev Tu-4. Vážil len o 340 kilogramov viac než B-29, rozdiel bol menej než jednopercentný. Na prvý pohľad vyzerali lietadlá úplne rovnako, mali rovnaké rozpätie krídiel i dĺžku, dosahovali rovnakú rýchlosť, totožný bol aj dolet či maximálna nosnosť. Kolovali dokonca klebety, že zabudnutý písací stroj v B-29 sa stal bežnou súčasťou výbavy Tu-4. Konštruktér Leonid Kerber, ktorý na projekte pracoval, neskôr priznal, že Tupolev sa tak bál Stalina a Beriju, že radšej skopíroval bombardér do najmenšieho detailu, len aby sa vyhol prípadným postihom za neuposlúchnutie rozkazu.

Prvé Tu-4 zišli z výrobnej linky v roku 1947 a 19. mája 1947 sa ocitli vo vzduchu. 3. augusta sa konal severne od Moskvy letecký deň, kde boli prítomní aj hostia z USA. Vo vzduchu počuli známy zvuk, keď sa zrazu objavili tri lietadlá B-29, ktoré si kedysi Sovieti nechali. Potom však priletel štvrtý bombardér a ZSSR dal svetu najavo, že stroj dokázali konštruktéri úspešne skopírovať.

Do roku 1952, keď bola výroba Tu-4 ukončená, vzniklo asi 850 týchto lietadiel. Cenné skúsenosti, ktoré inžinieri pri tomto projekte získali, následne pretavili do vývoja sovietskych strategických bombardérov. Mimochodom, upravený Tu-4 niesol aj vôbec prvú sovietsku jadrovú bombu.