Tridsať rokov pred Černobyľskou haváriou postihla inú atómovú elektráreň v ZSSR dovtedy najhoršia katastrofa v dejinách. A Sovietom sa ju podarilo tajiť podstatne dlhšie než tú černobyľskú. Dostala názov po meste Kyštym.

Foto: <a href="https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Ostural-Spur.png" target="_blank">Wiki/Jan Rieke</a> Sovietsky jadrový program sa však rozbiehal pomaly. Komunistická strana nedávala atómovej energií veľa nádeje a vedci spočiatku razili teóriu, že sa im nepodarí vyrobiť nukleárne zbrane a atómová energia nemá iné praktické využitie. Materiály súvisiace s výskumom tak nepodliehali utajeniu a dali sa dohľadať v akademických knižniciach.

<a href="https://magazin.centrum.sk/techmag/video-ako-sovieti-uhasili-tri-roky-trvajuci-poziar-jadrovou-bombou/908852.html" target="_blank">VIDEO: Ako Sovieti uhasili tri roky trvajúci požiar jadrovou bombou</a>

Fyzik Georgij Fljorov si však všimol, že v knižniciach chýbajú akékoľvek práce o jadrovej energii od nemeckých, britských a amerických vedcov. Šípil, že sú niečomu na stope a podarilo sa mu presvedčiť Stalina, aby znovu spustil sovietsky jadrový program. Ale až keď vybuchli bomby nad Hirošimou a Nagasaki, spustili sa skutočné jadrové preteky.

<a href="https://magazin.centrum.sk/spektrum/foto-naloz-unikatnych-fotiek-z-cernobylu-miesta-kde-zastal-cas/904706.html" target="_blank">FOTO: Nálož unikátnych fotiek z Černobylu, miesta, kde zastal čas</a>

Zariadenie na výrobu plutónia pre jadrové zbrane s názvom Majak postavili neďaleko Kyštymu narýchlo v roku 1948. Sovieti mali čo dobiehať. Lavrentij Berija, ktorý v tom čase viedol tajnú políciu a oficiálne aj jadrový program, nahnal do stavby elektrárne 40-tisíc väzňov z gulagov. V Majaku vyrástol najväčší sovietsky reaktor a elektráreň spolu s mestom Oziorsk, ktoré vtedy postavili zaberá až 90 kilometrov štvorcových. Zóna, do ktorej sa nedalo dostať bez povolenia, mala trikrát toľko.

Pamätník Kyštymskej katastrofy (Foto: Shutterstock) Na bezpečnosť sa vtedy príliš nedbalo. Rádioaktívny odpad sa síce spočiatku skladoval v podzemí, ale keď sa priestory naplnili, namiesto toho, aby sa výroba zastavila a počkalo sa na vyhĺbenie ďalších, sudy sa začali umiestňovať do pomaly tečúcej rieky Teča. Pri nej žilo stotisíc ľudí. Reaktory sa pre zmenu chladili vodou z jazera Kyzyltaš. Voda prešla chladiacim systémom a vypúšťala sa rovno späť do jazera. Niet divu, že trvalo len pár rokov a celé okolie a jeho vodné zdroje začali byť kontaminované.

<a href="https://magazin.centrum.sk/techmag/nuklearne-nehody-o-ktorych-sa-mlci-no-boli-desive/903492.html" target="_blank">Nukleárne nehody, o ktorých sa mlčí, no boli desivé</a>

Zlé bezpečnostné predpisy vyústili hneď v niekoľko nehôd. Prvú sa podarilo zaznamenať v roku 1953. Pritom by sa na ňu vôbec neprišlo, ak by sa u pracovníka elektrárne neprejavila choroba z ožiarenia, kvôli ktorej mu museli amputovať obe nohy. Skutočná katastrofa, ktorá vošla do dejín pod názvom „Kyštymská", sa však odohrala až 29. septembra 1957. Vtedy sa pokazil chladiaci systém na jednej z nádrží s odpadom. Prišlo sa na to však až v momente, keď nádrž vybuchla. Nik síce nezahynul, no do ovzdušia sa dostalo obrovské množstvo rádioaktívnych látok.

Varovná tabuľa pri rieka Teča (Foto: Shutterstock) Popoludní si obyvatelia čeľjabinského okresu všimli na oblohe nezvyčajné farby. Miestna tlač hovorila o nezvyčajnej polárnej žiare, ktorá sa dá vidieť ďaleko na juhu. Ľudí nikto nevaroval. Rádioaktívny mrak smeroval niekoľko nasledujúcich dní na severovýchod a rozprestrel sa nad územie s plochou 20-tisíc kilometrov štvorcových.

<a href="https://magazin.centrum.sk/techmag/nuklearne-tajomstva-ktore-sa-dodnes-nepodarilo-vyriesit/856019.html" target="_blank">Nukleárne tajomstvá, ktoré sa dodnes nepodarilo vyriešiť</a>

Evakuácia najbližšieho mesta začala týždeň po nehode. Bez udania dôvodu. Domovy muselo opustiť desaťtisíc osôb z viac než štvrť milióna, ktoré mrak ohrozoval.

V západnej tlači sa o katastrofe písalo začiatkom roka 1958 v Dánsku, rok neskôr potom v Rakúsku. ZSSR však pravdivosť správ popieral. Až keď o nehode napísal článok ruský biológ žijúce v Londýne Žorys Medvedev v roku 1976, bolo jasné, čo sa vlastne v Majaku stalo.