Tridsať rokov pred Černobyľskou haváriou postihla inú atómovú elektráreň v ZSSR dovtedy najhoršia katastrofa v dejinách. A Sovietom sa ju podarilo tajiť podstatne dlhšie než tú černobyľskú. Dostala názov po meste Kyštym.
Sovietsky jadrový program sa však rozbiehal pomaly. Komunistická strana nedávala atómovej energií veľa nádeje a vedci spočiatku razili teóriu, že sa im nepodarí vyrobiť nukleárne zbrane a atómová energia nemá iné praktické využitie. Materiály súvisiace s výskumom tak nepodliehali utajeniu a dali sa dohľadať v akademických knižniciach.
VIDEO: Ako Sovieti uhasili tri roky trvajúci požiar jadrovou bombou
Fyzik Georgij Fljorov si však všimol, že v knižniciach chýbajú akékoľvek práce o jadrovej energii od nemeckých, britských a amerických vedcov. Šípil, že sú niečomu na stope a podarilo sa mu presvedčiť Stalina, aby znovu spustil sovietsky jadrový program. Ale až keď vybuchli bomby nad Hirošimou a Nagasaki, spustili sa skutočné jadrové preteky.
FOTO: Nálož unikátnych fotiek z Černobylu, miesta, kde zastal čas
Zariadenie na výrobu plutónia pre jadrové zbrane s názvom Majak postavili neďaleko Kyštymu narýchlo v roku 1948. Sovieti mali čo dobiehať. Lavrentij Berija, ktorý v tom čase viedol tajnú políciu a oficiálne aj jadrový program, nahnal do stavby elektrárne 40-tisíc väzňov z gulagov. V Majaku vyrástol najväčší sovietsky reaktor a elektráreň spolu s mestom Oziorsk, ktoré vtedy postavili zaberá až 90 kilometrov štvorcových. Zóna, do ktorej sa nedalo dostať bez povolenia, mala trikrát toľko.
Na bezpečnosť sa vtedy príliš nedbalo. Rádioaktívny odpad sa síce spočiatku skladoval v podzemí, ale keď sa priestory naplnili, namiesto toho, aby sa výroba zastavila a počkalo sa na vyhĺbenie ďalších, sudy sa začali umiestňovať do pomaly tečúcej rieky Teča. Pri nej žilo stotisíc ľudí. Reaktory sa pre zmenu chladili vodou z jazera Kyzyltaš. Voda prešla chladiacim systémom a vypúšťala sa rovno späť do jazera. Niet divu, že trvalo len pár rokov a celé okolie a jeho vodné zdroje začali byť kontaminované.
Nukleárne nehody, o ktorých sa mlčí, no boli desivé
Zlé bezpečnostné predpisy vyústili hneď v niekoľko nehôd. Prvú sa podarilo zaznamenať v roku 1953. Pritom by sa na ňu vôbec neprišlo, ak by sa u pracovníka elektrárne neprejavila choroba z ožiarenia, kvôli ktorej mu museli amputovať obe nohy. Skutočná katastrofa, ktorá vošla do dejín pod názvom „Kyštymská", sa však odohrala až 29. septembra 1957. Vtedy sa pokazil chladiaci systém na jednej z nádrží s odpadom. Prišlo sa na to však až v momente, keď nádrž vybuchla. Nik síce nezahynul, no do ovzdušia sa dostalo obrovské množstvo rádioaktívnych látok.
Popoludní si obyvatelia čeľjabinského okresu všimli na oblohe nezvyčajné farby. Miestna tlač hovorila o nezvyčajnej polárnej žiare, ktorá sa dá vidieť ďaleko na juhu. Ľudí nikto nevaroval. Rádioaktívny mrak smeroval niekoľko nasledujúcich dní na severovýchod a rozprestrel sa nad územie s plochou 20-tisíc kilometrov štvorcových.
Nukleárne tajomstvá, ktoré sa dodnes nepodarilo vyriešiť
Evakuácia najbližšieho mesta začala týždeň po nehode. Bez udania dôvodu. Domovy muselo opustiť desaťtisíc osôb z viac než štvrť milióna, ktoré mrak ohrozoval.
V západnej tlači sa o katastrofe písalo začiatkom roka 1958 v Dánsku, rok neskôr potom v Rakúsku. ZSSR však pravdivosť správ popieral. Až keď o nehode napísal článok ruský biológ žijúce v Londýne Žorys Medvedev v roku 1976, bolo jasné, čo sa vlastne v Majaku stalo.
Počet obetí dodnes nie je známy.
Autor: Noel
