Piesok na pláži v okolí mesta Guarapari obsahuje monazit. Ide o červenohnedý fosforečnan vzácnych zemín, ktorý obsahuje sedem vzácnych prvkov vrátane uránu a tória. Je prirodzene rádioaktívny a do ľudského tela sa na pláži v priebehu hodiny dostáva asi 20 mikrosievertov rádioaktívneho žiarenia. Na niektorých miestach to ale môže byť až 130 mikrosievertov za hodinu. Len pre porovnanie, počas jedného röntgenového vyšetrenia telo absorbuje asi 100 mikrosievertov.

O prítomnosti monazitu na tejto pláži sa prvýkrát presvedčil rakúsky vedec Carl Auer ešte koncom 19. storočia, keď hľadal zdroj tória pre svoj nový vynález: žiarovkovú pančuchu. Z Brazílie sa rýchlo stal jeden z dvoch dominantných hráčov na poli ťažby monazitu: druhým bola India. Po druhej svetovej vojne sa ale väčšina ťažby presunula do Juhoafrickej republiky a Austrálie.

V roku 1972 sa rádioaktívny piesok z Guarapari začal využívať na medicínske účely. Lekár Silva Mello v roku 1972 vo svojej knihe s názvom Guarapari: Zázrak prírody ospieval blahodarný vplyv prirodzenej rádioaktivity na ľudské zdravie. Do mesta tak zavítali tisíce turistov, ktorí sa v snahe vyliečiť zo skutočných i domnelých chorôb doslova zahrabávali do piesku. V brazílskych médiách sa dodnes objavujú reklamy, ktoré vyzdvihujú zázračné účinky rádioaktívneho piesku, avšak o skutočnom vplyve vedci stále len diskutujú.

Isté je len to, že tento vplyv je negatívny. Brazílska jadrový úrad neodporúča zdržiavať sa na pláži dlhší čas kvôli prítomnosti gama žiarenia. To ovplyvňuje telo na bunkovej úrovni a spôsobuje rakovinu kožu a poškodenie tkanív. Piesok pri vdychovaní zasa môže vyvolať rakovinu pľúc.

Brazílsky jadrový úrad navrhol, aby z piesku odstránili čierna zrniečka, ktoré obsahujú najväčšiu koncentráciu monazitu. Za operáciu by miestne úrady hravo zaplatili tak, že by tieto zrniečka jednoducho predali ako zdroj vzácneho monazitu, ba ešte by aj zarobili. Zatiaľ sa tak ale nestalo.