MENU
Menu
zdroj: Shutterstock
a

Techmag Konflikt, v ktorom vyhrali zvieratá: Populácia tučniakov rastie vďaka vojne

O Falklandské ostrovy sa už síce nevedie vojna, ale spor ostáva stále živý. Ako ozajstní víťazi z neho vyšli v podstate len tučniaky. Ako je to možné?

18. storočie bolo z hľadiska lovu veľrýb mimoriadne populárne. Priemysel, ktorý sa zaoberal spracovaním veľrybieho tuku, zažíval boom a Falklandy boli pre túto činnosť ideálnou základňou. Okolité vody boli plné veľrýb, problémom sa však ukázalo spracovanie tuku. Aby sa totiž oddelil olej, je potrebné variť tuk vo vode vo veľkých kotloch. A na Falklandoch neboli stromy.

Ostrovy sú porastené len malými kríkmi, ktoré sú odolné voči silným vetrom ale absolútne nevhodné na kúrenie. Bez paliva nebolo možné variť tuk v kotloch, námorníci sa však vynašli a objavili náhradu za drevo: tučniaky.

Nanešťastie majú tučniaky pod kožou veľké zásoby tuku, ktorý dobre horí. Lovci veľrýb vedeli, že keď oheň pod kotlom začne hasnúť, stačí priložiť pár týchto nelietavých a pomalých vtákov, ktoré sa dali ľahko chytiť. Následky tohto konanie boli desivé. Kým sa v okolí Falklandov prestali loviť veľryby, zahynuli milióny tučniakov. Pred 300 rokmi ich tu žilo asi desať miliónov, do polovice 20. storočia ich počet klesol o 95 percent. Potom však prišla argentínska invázia.

V snahe zabrániť Britom vo vylodení na ostrovoch rozmiestnili Argentínčania na plážach najmenej 20-tisíc mín. Keď vojna skončila, britská vláda sa pokúsila mínové polia vyčistiť. Bolo to však finančne náročné a nebezpečné. Problém vyriešila šalamúnsky: varovnými tabuľami.

Z mínových polí, na ktoré nesmie vkročiť ľudská noha, sa stali útočiská tučniakov. Vtáky sú ľahké, míny pod nimi nevybuchujú a tak môžu v poliach hniezdiť, páriť sa a vychovávať potomstvo. Za posledných 30 rokov ich počet vzrástol na asi jeden milión. Dokonca vznikli iniciatívy proti odstraňovaniu mín, aby sa zachovali hniezda vtákov. Nuž, vojna môže mať aj také pozitívne dopady.