Pri slove kóma si predstavíme hlboký spánok, z ktorého je ťažké zobudiť sa. Človek pri tomto dlhom bezvedomí nie je schopný odpovedať na podnety z okolia. Keď kóma postihne nášho blízkeho, aj keď si to nepripúšťame, väčšinou začneme myslieť na najhoršie - na spánok, z ktorého už niet návratu. Čo sa však s človekom deje v tomto stave dlhého bezvedomia? <p>

Lekárom na to slúži tzv. Glasgowká klasifikácia, podľa ktorej sa vyhodnocujú reakcie pacienta. Hodnotí sa vykonanie požadovaného pohybu, otvorenie očí, ale tiež slovná odpoveď, či pacientova reakcia na bolestivý podnet. Podľa tejto klasifikácie sa pacientovi pripisujú body, a tak sa zistí hĺbka bezvedomia. Samozrejme, že okrem takéhoto skúšania sa musia urobiť aj snímky mozgu.

Pacient má vo väčšine prípadov zatvorené oči, ale môže ich mať aj otvorené - takéto bezvedomie sa nazýva bdelá kóma alebo perzistentný vegetatívny stav, skrátene PVS. Mozog stráca všetky funkcie, ktoré spočívajú na podmienených reflexoch, čiže na skúsenostiach. Nepodmienené reflexy akými sú hltanie, trávenie, či vylučovanie zostávajú zachované. Z takejto kómy sa človek môže prebrať do štyroch týždňov, ale môže v nej byť aj dlhšie. Po troch až šiestich mesiacoch majú pacienti minimálnu šancu i na čiastočné uzdravenie. Zázraky v medicíne sa však dejú aj v takýchto prípadoch.

Jedným z takýchto zázrakov je určite precitnutie Terryho Wallisa z Arkansasu. V deväťnástich rokoch upadol do bezvedomia - bolo to v roku 1984 - po dopravnej nehode a ďalších devätnásť rokov bol v kóme. Po takomto dlhom čase už málokto dúfal, že sa z kómy preberie. V roku 2003 sa však prebral a dokázal hneď komunikovať so svojimi rodičmi. Jeho mozog sa postupne sám začal uzdravovať.

Takýchto prípadov je viac, a niekedy nastáva problém, či už na strane príbuzných alebo lekárov, či pacienta odpojiť alebo neodpojiť od prístrojov. Ako dlho sa má pacient udržovať v takomto vegetatívnom stave? Je to veľký etický problém, pretože precitnutie môže nastať takmer hocikedy, ale aj nemusí. Nikto to však dopredu nevie, ani lekári.

<strong>Kedy teda mozog zomrie? <br /> </strong>Odpoveď na túto otázku je zložitá aj pre odborníkov z oblasti medicíny. Jedna časť lekárov hovorí, že vážne a trvalé poškodenie prednej časti mozgu, kde sa ukladajú spomienky a povahové črty človeka stačí na vyhlásenie človeka za mŕtveho. Druhá časť lekárov však tvrdí, že smrť je neodlučiteľne spojená s nezvrátiteľným poškodením mozgu a k tomu tiež zastavením bitia srdca. Vyvoláva to však mimoriadne zložité etické otázky. Ak má byť ľudský život ukončený pri vážnom poškodení mozgu, musí sa stanoviť stupeň závažnosti, po ktorom už nie je možný návrat ani k životu s obmedzenými mentálnymi schopnosťami. Niekedy však na to nestačí ani celá lekárska veda.

Pacientovi v kóme, o ktorom sa predpokladá značné poškodenie mozgu sa robia rôzne testy - doslova drastické, aby sa zistil, či sa vyhlási za mŕtveho alebo nie. Pacienta najskôr na krátky čas odpoja od dýchacích prístrojov. Lekári tým zisťujú, či sa pacient pokúsi sám nadýchnuť. Potom lekár pacientovi svieti do očí ostrým svetlom, aby zistil, či zrenice reagujú, a tiež sa dotkne oka, aby vyvolal prípadné mrknutie. V ďalšom kroku sa mu do uší naleje studená voda a znova sa sleduje reakcia očí. Takto test prebieha až do konca. Po chvíli sa celý test zopakuje, a ak sa ani vtedy nedostaví žiadna reakcia mozgu, pacienta odpoja od prístrojov, ktoré udržujú jeho organizmus pri živote.

Veľa lekárov však argumentuje tým, že aj keď sa nedostaví žiadna reakcia mozgového kmeňu, nemusí to ešte znamenať vážne poškodenie mozgu, kvôli ktorému sa takýto pacienti odpájajú od prístrojov. Niečo podobné sa stalo vo Veľkej Británii.

V roku 1995 dospeli lekári v britskej nemocnici k tomu, že odpoja mladú ženu, ktorá už bola dva roky v kóme a po sérii testov neprejavila takmer žiadne známky vedomia. K tomuto rozhodnutiu lekárov prispela aj sama pacientka, ktorá si ešte pred úrazom priala, aby nebola za každú cenu udržovaná pri živote, keby sa náhodou dostala do takejto ťažkej situácie.

Do tohto prípadu však vstúpili psychológovia z Glasgowskej univerzity, ktorí vytvorili svoju klasifikáciu určovania reakcií pacientov s úrazom mozgu. Pri tejto pacientke zistili, že na položené otázky odpovedá rozumným spôsobom, a želala si zostať nažive. Následne britský súd nepovolil pacientku odpojiť od prístrojov a urobil dobre. Po desiatich rokoch sa pacientka z kómy prebrala a naďalej žije. Ženin život je síce obmedzený, pretože je na invalidnom vozíku a potrebuje celodennú starostlivosť, ale je vďačná týmto glasgowským psychológom, že jej život zachránili.

Kómu väčšina ľudí i lekárov považuje za posledný krok pred smrťou. Ten krok však môže byť aj prvým krokom do nového (síce ťažšieho) života, ak lekári aj príbuzní veria, že sa pacient preberie. Medzi nebom a zemou sú zázraky, ktoré ani celá lekárska veda nedokáže vysvetliť. Niekedy proste veda nestačí. Hranica medzi životom a smrťou je veľmi tenká.