Winchesterská katedrála je vôbec najdlhšou gotickou katedrálou sveta. Nebyť Williama Walkera, dnes by už zrejme neexistovala. Potápač sa stal miestnou legendou, okolo svätostánku má viacero sôch a každoročne na deň svätého Swithina sa zaňho veriaci vo Winchesteri modlia a vzdávajú mu vďaku.

Možno sa pýtate, prečo ďakujú nejakému potápačovi. William Walker sa narodil v roku 1869 a už ako 18-ročný sa začal učiť za potápača Kráľovského námorníctva. V roku 1892 zložil skúšky, opustil námorníctvo a zamestnal sa v súkromnom sektore. Jeho prácou sa stalo lovenie artefaktov spod morskej hladiny.

Začiatkom 20. storočia sa Walker dopočul o alarmujúcej správe architekta Johna Colsona, ktorá sa týkala katastrofálneho stavu Winchesterskej katedrály. V jej stenách a stropoch sa začali objavovať veľké praskliny, niekedy až také veľké, že v nich hniezdili sovy.

Za všetko mohlo podložie. Winchester sa rozkladá v nive rieky Itchen a svätostánok stojí na rašelinovej pôde s vysokou hladinou spodnej vody. Biskup Walkelin, ktorý v 7. storočí rozhodol o jej výstavbe, o týchto problémoch s najväčšou pravdepodobnosťou vedel, ale napriek tomu trval na tom, že tu katedrála vznikne.

William Walker v potápačskom obleku.
Zdroj: Public Domain

Stredovekí stavitelia sa snažili podložie stabilizovať bukovými kmeňmi. Až na ne potom pokladali základy a dúfali, že kmene rozložia obrovskú hmotnosť stavby na väčšiu plochu. Lenže v priebehu stáročí sa kmene rozkladali a steny sa začali nakláňať. Hrozilo, že katedrála spadne.

Architekti chceli situáciu riešiť tak, že pozdĺž stien by sa vykopali dlhé a úzke jamy. Cez ne by sa robotníci dostali k rozkladajúcim sa kmeňom, vybrali ich a nahradili betónom. Problémom ale bola spodná voda. Tá plnila jamy tak rýchlo, že ani parné čerpadlá ju nestíhali odčerpávať. Inžinier Francis Fox vtedy dostal nápad: prečo nevyužiť potápača?

A tak vstúpil do hry William Walker. V rokoch 1906 až 1911 trávil denne šesť hodín pod vodou a podoprel katedrálu ohromným množstvom stavebného materiálu. Položil pod ňu 900-tisíc tehál, 115-tisíc betónových tvárnic a 26-tisíc vriec cementu. Pracoval prakticky v totálnej tme, voda bola totiž kalná a do hĺbky sedem metrov prenikalo minimum svetla. Jeho potápačský oblek vážil takmer sto kilogramov a trvalo desiatky minút, kým sa doň nasúkal. Cez prestávky si tak dával dolu len helmu, aby sa najedol a pofajčil si.

Ale podarilo sa. Walker stabilizoval základy a robotníci potom poškodené steny a stropy opravili. 15. júla 1912 sa konala slávnosť, na ktorej potápač od kráľa Juraja V. dostal striebornú misu ako dar za svoju obetavosť. Tá sa mimochodom týkala aj dochádzania do práce. Walker každý víkend šiel za rodinou do mesta Croydon vzdialeného 100 kilometrov na bicykli a rovnako sa aj vracal do práce.

Walker zomrel v roku 1918 na španielsku chrípku. Jeho čin ale dodnes pripomínajú viaceré sochy a pamätné tabule.