MENU
Menu
a

Techmag FOTO Z výstavby Panamského prieplavu: Vráťte sa do minulosti

Myšlienka na výstavbu Panamského prieplavu vznikla už v 16. storočí. Keď Španieli pochopili, aké bohatstvo sa skrýva v dnešnom Peru, chceli čo najviac skrátiť čas plavby medzi východným pobrežím Južnej Ameriky a Európou. Trvalo však takmer 400 rokov, kým sa projekt zrealizoval.

Prvý prieskum trasy, ktorou by mohol viesť prieplav, sa uskutočnil v roku 1529. Ďalšie sa však vykonávali až v druhej polovici 19. storočia. Existovali prakticky len dve alternatívy: jedna cez Nikaraguu, druhá cez Panamu. Voľba napokon padla na druhú možnosť. Ferdinand de Lesseps, ktorý zaznamenal veľký úspech pri budovaní Suezského prieplavu, vyzbieral vďaka svojej povesti na projekt obrovské množstvo peňazí. Lenže potom, keď už geodeti začali vytyčovať trasu a inžinieri pracovali na technickej stránke veci, sa zistilo, že výstavba nebude len o vykopaní obrovskej priekopy.

Panamská šija má v najužšom mieste približne 60 kilometrov. Lenže ju netvoria pokojné pastviny, kde sa preháňajú jednorožce a z neba padajú pečené holuby. Ide o nehostinný terén plný vyvýšenín a prekonávajú ho mohutné rieky, ktorých tok bolo treba odkloniť. K tomu všetkému sa pridali tropické choroby. De Lesseps napriek tomu trval na tom, že prieplav musí vzniknúť. Mal optimistický plán, ktorý hovoril o šesť rokov trvajúcej výstavbe. Prieplav mal stáť 120 miliónov dolárov.

V roku 1881 práce začali. 40-tisíc robotníkov pochádzalo prakticky výlučne z domorodcov, na všetko dohliadali inžinieri z Francúzska. Projekt však skončil fiaskom. Rýchlo sa ukázalo, že bude treba vybudovať plavebné komory, de Lesseps ale trval na tom, že pôjde o jednoduchú „priekopu“. Medzitým mu umierali robotníci, ktorí podliehali žltej horúčke a úplavici, stavbu spomaľovali pravidelné záplavy a zosuvy pôdy. Kým de Lesseps súhlasil s vybudovaním plavebných komôr, bolo neskoro. V tom čas už bolo mŕtvych 22-tisíc robotníkov, projekt bol roky pozadu a stál násobne viac, než sa pôvodne odhadovalo. De Lessepsa odsúdila za podvod a v roku 1895 v zahanbení zomrel.

Na podnet prezidenta Roosevelta kúpili celý podnik od Francúzov Američania a to len za 40 miliónov dolárov. Kolumbia, ktorá vtedy ovládala územie dnešnej Panamy, však nesúhlasila s tým, komu vlastne bude prieplav patriť. A tak USA zapojili do hry armádu a začali podporovať Panamské hnutie za nezávislosť. Nakoniec sa im podarilo vyjednať novú dohodu. V novembri 1903 uznali existenciu Panamy a USA získali stále vlastníctvo prieplavu. Panama za to dostala desať miliónov dolárov. Mnohí Panamčania to vnímali ako narušenie národnej suverenity, ale neostávalo im nič iné len sa zmieriť so situáciou.

Američania sa stýkali s rovnakými problémami ako Francúzi, ale podnikli agresívnu kampaň proti komárom. Vďaka postrekom sa im podarilo rapídne znížiť výskyt chorôb a zvýšiť produktivitu práce. Zaviedli tiež ťažké stavebné mechanizmy a vďaka rieke Changres dokázali vybudovať dovtedy najväčšie človekom vytvorené jazero Gatun, ktoré výrazne znížilo potrebnú dĺžku prieplavu.

Na oboch koncoch prieplavu vznikli obrovské stavidlá, ktoré umožnili výstavbu plavebných komôr. Najväčšiu výzvu však predstavoval „rez“ cez pohorie Culebra, ktorý meral takmer 12 kilometrov. Pri jeho hĺbení sa použilo 27-tisíc ton dynamitu a zeminu potom odvážali vlakmi.

V decembri 1913 konečne vznikla splavná trasa medzi dvomi oceánmi. 7. januára 1914 sa cez ňu preplavila vôbec prvá loď, francúzska Alexandre La Valley. Dnes prieplav využíva asi 15-tisíc lodí ročne a prejdú cez ňu približne štyri percentá tovaru prepravovaného po mori.

Fotografie z výstavby uvidíte v našej galérii.