S myšlienkou usídliť desaťtisíce ľudí v dnešnom Egypte, Sýrii a Palestíne prišli Briti. V prevažnej miere išlo o ženy a deti z Bulharska, Juhoslávie, Turecka a Grécka a v drsných podmienkach by neprežili. Bolo potrebné sa o nich postarať, a tak vznikali utečenecké tábory.

Po príchode do tábora sa musel utečenec zaregistrovať a dostal identifikačný preukaz. Ten musel mať neustále so sebou a bolo na ňom uvedené meno, číslo, dosiahnuté vzdelanie, bývalé zamestnanie a všetky zvláštne zručnosti a schopnosti, ktorými dotyčný disponoval.

Po registrácii sa utečenec podrobil dôkladnej lekárskej prehliadke v poľnej nemocnici. Musel sa vyzliecť a vyzuť, oblečenie i obuv následne poriadne vydezinfikovali. Až keď lekár rozhodol, že človek je zdravotne spôsobilý, mohol ísť utečenec ďalej. Eliminovalo sa tým riziko prenosu nákazlivých chorôb, pretože šíriaca sa infekcia by pre tábor znamenala katastrofu.

Tábor bol rozdelený na rôzne obytné zóny. V jednej žili rodiny, v ďalšej deti bez rodičov, v tretej ženy a vo štvrtej muži. Keď už bola raz človek v tábore, len málokedy sa dostal mimo neho, a aj to iba pod dozorom strážcov.

Utečenci dostávali v porovnaní s vojakmi polovičné prídely. Avšak platilo, že ak to bolo možné, mali dostávať jedlo z kuchýň podobných tej, na ktorú boli zvyknutí doma. V niektorých táboroch, kde bolo dosť miesta, si mohli dokonca sami variť, do iných im jedlo dovážali.

Vo väčšine táborov bolo povinné pracovať. Utečenci vykonávali manuálne práce a len niektorí mali na starosti vyučovanie detí. Väčšie tábory dokonca ponúkali vzdelávacie programy aj pre dospelých, ale iba v jedinej oblasti: ošetrovania ranených a starania sa o chorých. Spojencom totiž chýbali zdravotné sestry.

V najväčšom tábore El Shatt v Egypte žilo najviac 30-tisíc ľudí celých 18 mesiacov. Za ten čas sa tu konalo 300 svadieb a narodilo sa 650 detí. Utečenci sa vrátili domov začiatkom roka 1946. Fotografie z tohto tábora si môžete pozrieť v našej galérii.