MENU
Menu

Techmag FOTO: Čitágáon: Miesto, kde umierajú obrovské lode

Prístavné mesto Čitágáon (Chittagong) je druhým najväčším v Bangladéši. Práve neďaleko neho sa nachádza jedno z najrozľahlejších miest, kde končí osud obrovských lodí.

Na 18 kilometroch pobrežia Bengálskeho zálivu pracuje vyše 200-tisíc Bangladéšanov, ktorí sú schopní rozobrať 100 plavidiel ročne. Avšak za akú cenu?

Robotníci pracujú v riskantných podmienkach. Zásady BOZP im nič nehovoria, kusy lodí oddeľujú autogénom a rukami. Oceľ, ktorú ešte stojí za to recyklovať, potom odnášajú na neďaleko stojace nákladiaky, ktoré ju odvezú do tavných pecí. Polovica ocele, ktorú vyprodukujú v Bangladéši, bola kedysi súčasťou plavidiel.

 Oceliarsky priemysel založený na recyklácii materiálu z lodí sa rozbehol v roku 1960. Za všetko mohla silná búrka, ktorá prihnala grécku nákladnú loď k Čitágáonu a ponechala ju na plytčine s dierou v trupe. Plavidlo už nebolo možné opraviť. O päť rokov neskôr vrak odkúpila firma Chittagong Steel House a zamestnala mužov, ktorí ho rozobrali. Trvalo to dlho, ale lacná a odhodlaná pracovná sila sa spoločnosti vyplatila.

Priemysel sa pomaly rozrastal a v 90. rokoch bol Bangladéš čo do hmotnosti rozobratých lodí druhou najúspešnejšou krajinou.

Proces rozoberania lode začína v momente, keď firma odkúpi starú loď od jej pôvodného majiteľa. Kapitán, ktorý sa špecializuje na to, aby plavidlo dostal čo najbližšie k brehu, sa chopí kormidla a privedie budúci vrak tak blízko k robotníkom, ako je to len možné.

Keď loď uviazne v bahne, odsajú sa z nej všetky chemikálie: nafta, motorový olej i protipožiarne tekutiny. Tie sa potom opäť predajú. Následne sa vrak zbaví vnútorného vybavenia. Väčšinu skúpia ziskuchtivý obchodníci, ktorí materiál ďalej predávajú na najrôznejšie účely. Dopyt je po všetkom od rebríkov cez medené káble, batérie a toalety až po skrinky námorníkov.

Keď z plavidla ostane len oceľová kostra, vrhnú sa naň masy robotníkov z najchudobnejších častí Bangladéša. Šťastnejší vedia rezať oceľ autogénom, tí zvyšní čakajú, kým kusy vychladnú a budú ich môcť odtiahnuť k nákladným autám. Zarábajú štyri doláre denne. Za to sú vystavení škodlivým plynom, riziku zásahu elektrickým prúdom, padajúcim troskám či výbuchom plynu. Mnohí majú široké jazvy, iným chýbajú prsty, ďalší sú na jedno oko slepí.

Firmy sú však spokojné. Rozoberanie lodí je výnosný biznis. Technika pokročila a veľkú nákladnú loď je možné rozobrať asi za štyri mesiace. Kúpiť sa dá za päť miliónov dolárov, čistý zisk po predaji je jeden milión. Len pre porovnanie, v Pakistane zarobí firma „len" 200-tisíc dolárov. Rozdiel je len v lacnej pracovnej sile a nedodržiavaní bezpečnostných pravidiel.

Fotografie z miesta, kde končia životy lodí, nájdete v našej galérii.