MENU
Menu
Most cez rieku Kwai.

Techmag Film Most cez rieku Kwai a realita: Ako to bolo naozaj

Most cez rieku Kwai z roku 1957 je jedným z najslávnejších vojnových filmov. Vyhral sedem Oscarov vrátane toho za najlepší film a najlepšieho herca v hlavnej úlohe (Alec Guiness). Realita však bola iná než film.

Keď Japonci v decembri 1941 spustili sériu svojich bleskových ofenzív, terčom útokov neboli len americké základne, ale aj britské dŕžavy v juhovýchodnej Ázii vrátane Singapuru. Briti si boli istí, že pevnosť so silnou obranou je nedobytná. Trvalo však len niekoľko týždňov a padla. Vo februári 1942 neboli ani samotní Japonci pripravení na rýchlosť, s akou víťazili. Nečakali, že budú mať na krku 40-tisíc zajatcov, ktorých bude treba niekam umiestniť a kŕmiť. Zvažovali síce, že zaútočia aj na Indiu, ale zároveň im začali dochádzať zásoby. Rozhodli sa teda, že zabijú dve muchy jednou ranou.

Koncom 19. storočia nechala britská vláda urobiť prieskum pre výstavbu železničnej trate medzi Thajskom a Barmou. Projekt však v počiatočných fázach ukončila kvôli vysokým nákladom. Nielen finančným. Stavať železnicu v hustej džungli by iste stálo aj mnoho životov. V lete 1942 sa však Japonci rozhodli, že projekt zrealizujú. Mali predsa ideálnu pracovnú silu.

Američania už vtedy útočili na japonské nákladné lode a Japonci považovali za bezpečnejšie prepravovať tovar z thajského prístavu v Bangkoku do barmského Rangúnu po súši. Počet zajatcov sa zdvihol na 300-tisíc a to znamenalo obrovské množstvo robotníkov.

Využívanie zajatcov na práce spojené s vojnovými aktivitami bolo kvôli Ženevským konvenciám ilegálne. Generál Jamašita si však od britského generála Percivala pri jeho kapitulácii vynútil sľub, že nebude namietať proti núteným prácam. Japonci vďaka tomu mohli napchať tisíce zajatcov a ďalšie tisíce Kórejcov, Malajzijčanov a Číňanov, ktorých nanútili do roboty, do vagónov, odviezť ich do džungle a nechať drieť.

Železnica mala spojiť thajský Nong Pladuk a barmský Thanbyuzayat, ktoré sú vzdialené asi 400 kilometrov. Stavalo sa z oboch strán naraz a pracovné oddiely sa mali stretnúť na polceste.

Tisíce robotníkov neprežilo už samotnú prepravu na miesto, kde mali pracovať. Dyzentéria, hlad, nedostatok vitamínov (beri beri z nedostatku vitamínu B1) a plesňové infekcie zabíjali pomaly a kruto.

Pri samotnej práci potom zomrela asi štvrtina z celkového počtu robotníkov. Vyskytovali sa však aj miesta, ktoré boli mimoriadne rizikové. Napríklad Konyu. Išlo o približne 500-metrový úsek, ktorý bolo treba ručne vysekať do skaly. Krompáčmi a lopatami. Z tisícky mužov, ktorých sem Japonci poslali robiť, prežilo len 100.

Film Most cez rieku Kwai sa inšpiroval príbehom podplukovníka Philipa Tooseyho. Ten sa zúčastnil ústupu v Dunkirku a následne ho armáda poslala slúžiť do Singapuru, kde sa stal zajatcom. On a tritisíc ďalších britských, holandských a austrálskych zajatcov pracovali na mieste zvanom Tamarkan v Thajsku, kde sa zlievajú rieky Mae Kling a Kwai Noi. Najprv stavali dva dočasné drevené mosty a keď ich dokončili, pustili sa do práce na dvoch betónových mostoch. Z 688 mostov, ktoré mala železnica, sa podarilo takýmto spôsobom postaviť len deväť.

Film sa od reality líši vo viacerých veciach. Napríklad v tom, že japonským inžinierom sa nedarilo navrhnúť správnu konštrukciu mostov a museli požiadať o pomoc britských zajatcov. V Skutočnosti mali Japonci špičkových inžinierov a zajatci pre nich boli naozaj len hrubá pracovná sila.

Vo filme tiež most vyletel do vzduchu, čo sa ale v skutočnosti nestalo. Zajatci oba betónové v máji 1943 dokončili a v októbri už tadiaľto premávali vlaky so zásobami pre japonských vojakov. Spojenecké bombardovanie ho deväťkrát poškodilo, ale zajatci most vždy opravili. Pri jednom nešťastnom nálete dokonca bomba zasiahla aj ich tábor. Briti napokon mosty zničili až v júni 1945.

Po vojne čelilo 111 japonských dôstojníkov obvineniam z vojnových zločinov, ktoré spáchali pri stavbe železnice. Projekt pripravil o život 13-tisíc spojeneckých vojakov a 100-tisíc robotníkov z Japonskom okupovaných krajín.