Napalm sa začal vyrábať počas druhej svetovej vojny a Spojenci ho používali proti nemeckým a japonským mestám. Ide o hustý lepkavý gél, ktorý horí silným plameňom a ťažko sa hasí. Napriek prudkému horeniu je však mimoriadne stabilný a dá sa ľahko prevážať. Niet divu, že sa stal najpoužívanejšou zápalnou zbraňou v dejinách.

Napalm sa stal neslávne známym počas vietnamskej vojny, ale už oveľa skôr ho vynašiel americký chemik Louis Fieser. Spojenci potrebovali novú zápalnú zbraň ako náhradu za rôzne želatínové zmesi, ktoré používali pred vypuknutí druhej svetovej vojny. Japonci totiž obsadili kaučukovníkové plantáže v juhovýchodnej Ázii a kaučuku, ktorý bol nevyhnutnou súčasťou výroby zápalných zmesí, bol zrazu nedostatok.

Louis Fieser a jeho tím v roku 1942 prišli s alternatívou v podobe prášku, ktorý po zmiešaní s benzínom vytvoril lepkavú zápalnú zmes. Dostala pomenovanie napalm po kyseline nafténovej a kyseline palmitovej, dvoch kľúčových zložkách tejto zmesi.

Napalm testovali na futbalovom ihrisku neďaleko Harvardu aj na starých farmách odsúdených na zničenie. Spojenci ale potrebovali vernejšiu maketu nemeckých a japonský.ch miest, aby mohli overiť účinnosť novej zbrane.

Na jar roku 1943 začala americká armáda v Utahu stavať repliky typických nemeckých a japonských miest. Nemecké domy navrhli Židia, ktorí po nástupe Hitlera k moci ušli do USA. Do úvahy brali rôzne architektonické štýly, ktoré prevládali v nemeckých mestách. Armáda dokonca nechala doviezť stromy z Ruska, aby bol stavebný materiál čo najpodobnejší tomu nemeckému. Domy boli následne komplete zariadené.

Na navrhnutie japonských domov najala americká armáda architekta Antonína Raymonda, ktorý sa narodil v Kladne a niekoľko rokov strávil v Japonsku. Pomáhal mu aj ruský inžinier Boris Laiming. Ten pre zmenu poskytol informácie o hrôzostrašnom zemetrasení v japonskom regióne Kantó z roku 1923. Po zemetrasení totiž vypukli v mestách obrovské požiare, ktoré zabili desiatky tisíc ľudí, a Laiming študoval, ako sa tieto požiare šírili.

Stavba japonských domov bola náročnejšia, väčšina materiálov sa nevyskytovala inde než v Japonsku a armáda musel využívať rôzne náhrady. Napokon sa domy podarilo dokončiť a začalo sa s testami.

Dôstojníci a vedci sledovali ohnivé divadlo zo vzdialenosti asi 400 metrov. Stáli v betónovom bunkri, ktorý dodnes možno navštíviť. Zapisovali si všetky podrobnosti. Keď mali dosť informácií, armáda oheň uhasila, opravila domy a experiment sa uskutočnil druhýkrát. Získané údaje potom posúžili pri kontroverzných bombardovaniach Drážďan či Tokia.

Experimenty sú dodnes predmetom debát najmä kvôli jednej veci: armáda stavala repliky civilných domov a nie tovární. Bolo jasné, že napalm sa použije proti civilistom a nie na zníženie výrobných kapacít nepriateľa. Napriek tomu sa v tých časoch nenašiel nik, kto by protestoval.

O bombardovaní Drážďan sa vie v našich končinách veľa. O zlikvidovaní väčšej časti Tokia napalmom už menej. Tejto udalosti sa občas hovorí aj „konvenčná Hirošima“. V noci z 9. na 10. mája 1945 došlo k najsmrtiacejšiemu náletu v dejinách. Stovky amerických bombardérov B29 zhodili na Tokio dvetisíc ton zápalných bômb. Spálili asi štvrtinu mesta, v troskách domov zhorelo 100-tisíc civilistov.

Väčšinu použitých bômb tvorili 250-kilogramové zväzky, ktoré sa vo vzduchu rozpadli na 38 jednotlivých menších bômb modelu M69. Takáto bomba prerazila tenkú strechu, spadla na zem a po troch až piatich sekundách vybuchla. Napalm sa potom pustil do práce. Takýmto spôsobom Američania zaútočili na 67 japonských miest a odhadom zhodili dovedna 40-tisíc ton bômb M69.