Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Zeglena bol duchovne založený človek a od príchodu do Ameriky ho hlboko znepokojovalo násilie namierené na verejne činné osoby. Obrátil teda svoju vynaliezavú myseľ k riešeniu, ktoré by potenciálne mohlo ušetriť množstvo životov. Čo mu skrslo v hlave? Revolučná, ľahká nepriestrelná vesta navrhnutá tak, aby sa dala diskrétne nosiť pod bežným oblečením.

Casimir Zeglen sa narodil v roku 1869 neďaleko Tarnopolu v Haliči, ktorá bola v tom čase súčasťou Poľska okupovanou Rakúsko-Uhorskom. Ako 18-ročný sa stal kňazom. Osud ho však zavial za hranice kláštorného prostredia aj jeho vlasti a v roku 1890 ho zaviedol na pobrežie Spojených štátov amerických, kde svojou vynaliezavosťou čoskoro zanechal nezmazateľnú stopu v dejinách.

Tragické udalosti v Chicagu podnietili Zeglena k činom. Počas nasledujúcich dvoch rokov experimentoval s rôznymi materiálmi vrátane štetín, oceľovej vlny, vlny a bavlny. Úsilie mu však prinieslo len sklamanie, pretože odevy, ktoré vyrobil, pripomínali skôr stredoveké náprsné pláty než ľahkú a ochranu, ktorú si predstavoval.

Až v roku 1895 sa Zeglenovi podaril prelomový objav, keď narazil na pozoruhodné vlastnosti hodvábu. Tento objav nebol úplne nový; už v roku 1881 si ho všimol George E. Goodfellow z Arizony. Doktor Goodfellow si počas pitvy všimol, že hodvábna vreckovka vo vrecku obete výrazne zmiernila dopad guľky.

Inšpirovaný týmto zistením sa pustil do výskumu a experimentovania, dokonca vyrobil vesty s použitím vrstiev hodvábnej látky. Goodfellow sa nakoniec vrátil k svojim lekárskym povinnostiam a úlohu zdokonaliť a vylepšiť tento koncept prenechal Zeglenovi.<br>Zeglen pochopil, že trik pri vytváraní tkaniny odolnej voči priestrelu spočíva v správnom spôsobe tkania a v hrúbke textílie.

Aby sa naučil nové techniky tkania, odišiel do Viedne a Aachenu, kde našiel veľa zručných tkáčov. Pod ich vedením sa zdokonaľoval, učil sa zložitosti tkania nití a napokon vytvoril tkaninu, ktorá bola pružná a zároveň nepriedušná.

V roku 1896 Zeglen vyzbrojený novými skúsenosťami požiadal o americký patent na svoj inovatívny vynález. O necelý rok sa dočkal odmeny v podobe dvoch patentov na rôzne varianty prelomového brnenia.

Ako povrchovú vrstvu použil Zeglen husto tkanú ľanovú tkaninu, pod ktorú pridal angorskú vlnu. Nasledovala hlavná vrstva z hodvábu. Tá nebola tkaná, ale pozostávala z viacerých vrstiev pevne na seba uložených nití. Nite v každej nasledujúcej vrstve boli usporiadané šikmo na nite v predchádzajúcej vrstve a tak ďalej.

Celý odev bol zošitý pevnou hodvábnou niťou a tvoril kompaktný celok. Takto pripravená tkanina bola odolná voči nárazu strely vďaka dvom veciam vysokej pevnosti hodvábnych vlákien a počtu vrstiev, v ktorých boli uložené.

Zeglen začal organizovať verejné predstavenia na ktoré pozýval policajtov, vojakov, novinárov a širokú verejnosť a žiadal dobrovoľníkov, aby strieľali na drevo chránené kusom nepriestrelnej látky.

Neskôr Zeglen na testovanie svojho vynálezu použil ľudské mŕtvoly a zvieratá. Keď sa ukázali ako úspešné, Zeglen použil živé ľudské terče. Prihlásilo sa mnoho dobrovoľníkov, ktorí boli pripravení vyskúšať na sebe pancier. Po čase sa Zeglen rozhodol, že by týchto ľudí nemal vystavovať nebezpečenstvu a že ak by mal niekto obetovať svoj život v záujme vedy, bude to on sám.

Zeglenovou najväčšou výzvou však bolo navrhnúť vestu, ktorá by dokázala zastaviť strelu z pušky Krag-Jorgensen. Munícia používaná v zbrani, ktorú zavedli do americkej armády v roku 1894, používala bezdymový prach. To umožnilo dosiahnuť úsťovú rýchlosť približne 600 metrov za sekundu, teda dvakrát až trikrát viac ako pri výstrele z revolveru.

Strela s oceľovým plášťom bola schopná preraziť dubový trám hrubý pol metra zo vzdialenosti 600 metrov. Zeglenova tkanina bola príliš slabá na to, aby zastavila projektil s takou hybnosťou.

Zeglen si uvedomoval, že ručné tkanie nebude stačiť. Jeho riešenie spočívalo v mechanizácii - tkáčskom stroji schopnom vyrábať husto utkanú pružnú tkaninu. Zeglen kvôli nemu odišiel do Európy, kde sa stretol s poľským vynálezcom Janom Szczepanikom. Toho prezývali „poľský Edison“.

Szczepanik sa okamžite pustil do práce a využil skúsenosti odborníkov z textilného priemyslu, aby zdokonalil látku. Vyzbrojený vylepšeným materiálom sa Zeglen vrátil do Ameriky a chcel svoj vynález propagovať. Jeho pokusy o zriadenie výrobnej linky však brzdili príliš vysoké výrobné náklady.

Medzitým si Szczepanik v Európe začal robiť odvážne nároky a tvrdil, že je jediným vynálezcom hodvábnej vesty. Po zistení tejto zrady Zeglen prerušil kontakty so svojím niekdajším partnerom. Keďže mu však chýbal Szczepanikov obchodný talent, Zeglen sa snažil získať investorov, ktorí by mali záujem podporiť vynález. Dovtedy jeho snahy financovala cirkev, ale dokonca aj kongregácia odmietla ďalšiu finančnú podporu, čo Zeglena sklamalo.

Nakoniec rád opustil a začal sa venovať iným podnikom. Upadol do zabudnutia a zomrel v anonymite okolo roku 1927.

Zeglenovo brnenie sa proti rastúcej ničivej sile strelných zbraní ukázalo ako nedostatočné. Hoci koncepcia mäkkej zbroje bola teoreticky správna, až oveľa neskôr sa objavili výrazne silnejšie syntetické vlákna, vďaka ktorým sa mäkká zbroj stala skutočne účinnou.

Casimir Zeglen bol nepochybne vynálezcom prvej funkčnej nepriestrelnej vesty, ale jeho koncepcia nemala žiadny zásadný vplyv na ďalší technologický vývoj v tejto oblasti.<br>

Jeho myšlienky však mali vplyv na úplne inú technológiu - pneumatiky. Zeglen využil svoje poznatky o tkaní a použil ich na vystuženie automobilových pneumatík pomocou pevnej hodvábnej tkaniny.

Casimir Zeglen: Kňaz, ktorý vynašiel neprestrielnú vestu

Noel

Autor článku

Noel

Výber pre vás