Nemecká záchranná služba zvaná Seenotdienst bola úspešnejšia než jej britský náprotivok. Nepoužívala totiž člny, ale hydroplány Heinkel He 59. V kombinácii s bójami sa tak podarilo zachrániť životy desiatok pilotov. Tie navyše vzlietavali zo základní v Dánsku, Holandsku i Francúzsku, vďaka čomu bola Luftwaffe schopná pokryť prakticky celé Baltské a Severné more.

Seenotdienst však nediskriminovala pilotov na základe toho, za akú stranu bojovali. Zachraňovala aj tých z RAF a dokonca sa podieľala na jednej z prvých veľkých pátracích operácií v dejinách, pri ktorej sa pátralo po 24 britských pilotoch v studených vodách Severného mora.

Práve podchladenie bolo častou príčinou úmrtia pilotov, a aby Nemci zlepšili ich šance na prežitie, umiestňovali do lietadiel nafukovacie člny. Luftwaffe letcom namiesto skákanie z lietadiel s padákom na chrbte radšej odporúčala núdzové pristátie na vlnách. Následne mali využiť samonafukovací čln, ktorý ich mal na istý čas ochrániť pred vodou a zvýšiť šance na prežitie. Briti nič také nemali, disponovali len záchrannými vestami.

Rettungsboje
Zdroj: Public Domain

V roku 1940 navyše Luftwaffe vyvinula Retuungbojen a viac než 50 kusov ukotvila v Lamanšskom prielive. Bolo ich z diaľky dobre vidieť a vnútri sa nachádzalo núdzové ošatenie i zásoby jedla a vody.

Bóje mali šesťuholníkový pôdorys a poskytovali miesto až pre štyroch ľudí. Z každej strany sa človek dokázal dobre zachytiť a vyštverať z vody až k vstupnému otvoru. Vnútri sa potom prezliekol, najedol, napil a vyslal núdzový signál, aby ho prišli zachrániť.

V bóji boli aj batérie, ktoré napájali osvetlenie, pre prípad núdze sa tu nachádzali i petrolejky. Kto chcel, mohol si dokonca pripraviť jedlo na etanolovom sporáčiku. Pre rozptýlenie sem Luftwaffe uložila aj hracie karty a stolové hry.

Čo sa týka záchrany pilotov, dobehla RAF Nemcov až v roku 1943.