Indiáni dokázali mŕtvolu bizóna zužitkovať takpovediac bez odpadu. Z koží vyrábali oblečenie, prístrešky a prikrývky, srsť využívali na spletanie povrazov, šľachy sa im pod rukami menili na nite lepidlá, z kostí a rohov vznikali nástroje. Na uspokojenie dopytu jednotlivých komunít však bolo treba zorganizovať hromadný lov bizónov.

Vyžadovalo si to veľkú dávku plánovania a organizácie a aj kus šťastia. Indiánom sa však počas jednej poľovačky podarilo uloviť desiatky i stovky zvierat naraz, a to bez použitia zbraní. Využívali pomerne sofistikovanú techniku takzvaného „bizónieho skoku“. Čriedy veľkých zvierat hnali k hlbokej priepasti, do ktorej zúfalé tvory skákali. Na dne nachádzali len smrť.

Najprv bolo treba nájsť vhodný zráz. Ideálne taký, v ktorého blízkosti bol pre bizónov dostatok potravy. Útes musel byť minimálne sedem metrov vysoký, aby si zviera pri páde aspoň zlomilo nohy. Keď Indiáni takéto miesto našli, začali bizónom vytyčovať cestu skalami a kmeňmi stromov. Museli sa uistiť, že črieda pri zúfalom úteku nevybočí z dráhy a bude smerovať k zrázu.

Jeden z lovcov sa potom zamaskoval kožou zabitého mláďaťa a pokúsil sa nalákať čriedu k ústiu do pasce. Keď sa k nemu zvieratá začali blížiť, ostatní Indiáni ich postupne z dostatočnej vzdialenosti obkľučovali, až kým zvieratá nedospeli do bodu, z ktorého nebolo úniku. Keď sa prvé bizóny dostali na okraj zrázu, masa tlačiacich sa tiel im už neumožnila návrat. A začal sa masaker.

Bizóny, ktoré nezomreli pri páde, Indiáni dorazili oštepmi a nožmi. Hneď nato začali zvieratá sťahovať z koží. Kmeň zjedol len malú časť čerstvého mäsa, väčšina sa usušila a odložila na neskôr. Z veľkých kostí sa odstraňoval špik, menšie sa vyvárali kvôli získaniu tuku. Do práce sa zapájali všetci členovia kmeňa a trvala niekoľko dní. Nič zo zvierat sa nevyhadzovalo, lov bol bezodpadový.

Prvé dôkazy o takomto spôsobe masového poľovania pochádzajú spred 12-tisíc rokov a vykonával sa ešte okolo roku 1500. Vtedy sa pri love začali využívať kone a bizóny nebolo treba zabíjať vo veľkom počte naraz, ale čriedy sa dali sledovať počas celého roka.

Už len dodáme, že Indiáni sa nikdy ani len nepriblížili k tomu, aby čo i len oslabili populáciu bizónov v Severnej Amerike. To dokázali až Európania v 19. storočí, ktorí tieto zvieratá dohnali na pokraj vyhynutia.