Beljany kedysi slúžili na splavovanie obrovského množstva dreva po prúde riek Volga a Kama. Miesto toho, aby sa dolu prúdom spúšťali len samotné kmene, majstri tesári z nich stavali sofistikované plavidlá, ktoré sa v cieli zasa rozobrali a drevo sa predalo. V 16. až 19. storočí vznikali každý rok stovky belján.

Drevospracujúci priemysel patrí k tým najstarším a v našich zemepisných šírkach prebiehal podobne v Amerike, Európe i Ázii. Drevorubači pracovali najmä v zime, kedy bolo drevo najvhodnejšie na ďalšie použitie. V povodiach Volgy a Kamy sa čakalo na to, kým sa hladiny riek dostanú po jarnom topení snehu do normálu, a následne sa začalo s budovaním belján.

Stavba trvala celé leto a končila na jeseň. Najprv sa zo smrekového dreva vyrobilo ploché dno trupu, steny tvorili kmene borovíc. Na výrobu stredne veľkej beljany sa spotrebovalo asi 240 borovíc a 200 smrekov. Proces sa zaobišiel bez jediného klinca, kmene sa jednoducho pevne zväzovali lanami. Až v 19. storočí sa začali používať aj klince. Tesári nepoužívali ani decht, vďaka čomu mali lode svetlú farbu. Odtiaľ pochádza aj ich názov.

Paluba pozostávala z dosiek, ktoré sa neskôr tiež predali. Na beljane boli zväčša len dve obytné stavby, obe sa nachádzali na korme a slúžili nielen pre posádku, ale aj ako balans. Plavidlá boli tiež bohato zdobené vlajkami.

Malé beljany mali ponor do troch metrov a vážili až 1600 ton. Stredné s ponorom 3,5 metra odviezli 3200 ton dreva a tie najväčšie s dĺžkou až 120 metrov a šírkou 25 metrov mali ponor päť metrov a pozostávali z ohromných 13-tisíc ton dreva. To je výkon porovnateľný s modernými loďami určenými na prepravu dreva.

Beljanu v závislosti od veľkosti obsluhovalo 15 až 35 námorníkov, na najväčších lodiach sa ich ale plavilo až sto. Väčšinu zamestnávalo odčerpávanie vody z podpalubia. Lode nemali žiaden pohon, spoliehali sa výlučne na prúd rieky, samozrejme však disponovali kormidlom.

Plavba beljany merala dvetisíc až tritisíc kilometrov a zväčša končila v Saratove, Caricyne (dnešnom Volgograde) a Astrachane, kde sa loď rozobrala buď na palivové drevo, alebo na ďalšie spracovanie. Kabíny posádky sa predávali vcelku ako domy.

Beljany zažívali časy najväčšej slávy v 19. storočí, keď sa po Volge plavili parníky, ktoré potrebovali na chod palivové drevo. Keď ale tieto lode postupne začali prechádzať na naftové motory, dopyt po dreve klesol. Navyše sa rozvinula železničná sieť a cena dopravy vlakom bola nižšia než cena lodnej dopravy. A tak beljany postupne zanikli.