Britský premiér Neville Chamberlain dal ešte v roku 1938 Johnovi Andersonovi pokyn, aby sa zabezpečil čo najlepšiu ochranu civilistov pred bombami. Anderson zastával post lorda strážcu pečate a tak mal na starosť okrem iného aj civilnú obranu. Do nej spadalo vydávanie varovaní pred náletmi, organizovanie záchranných čiat a hasičov, ako aj riadenie Ženského dobrovoľníckeho zboru. A samozrejme aj správa verejných krytov.
Anderson delegoval navrhnutie čo najlepších a najdostupnejších krytov dvom odborníkom: William Patersonovi a Oscarovi Kerrisonovi. Rozkaz znel jasne: národ potrebuje malé a lacné kryty, ktoré si budú môcť ľudia stavať svojpomocne na záhradách. Paterson a Kerrison teda prišli s návrhom, ktorý pozostával z prefabrikovaného kusu vlnitého plechu, ktorý sa čiastočne zakopal do zeme a naň sa navŕšila napríklad zemina. Dizajn sa ujal a Briti začali vo veľkom budovať takzvané Andersonove kryty. Aj tie boli jednou z príčin, prečo boli straty na britských životoch relatívne malé v porovnaní s tými, ktoré utrpeli nemeckí civilisti pri bombardovaní ich miest.
Prvý Andersonov kryt vyrástol v londýnskej štvrti Islington ešte 25. februára 1939. Keď 1. septembra vypukla druhá svetová vojna, vo Veľkej Británii už bolo 1,5 milióna krytov. Najmä na miestach, ktoré boli z hľadiska náletov rizikové. V priebehu vojny sa vybudovalo ešte ďalších 2,1 milióna krytov.
Andersonov kryt pozostával zo šiestich panelov vlnitého plechu zoskrutkovaných dokopy. Ďalšie rovné plechy slúžili ako bočné steny. Kryt mal výšku 180 centimetrov, pričom 120 centimetrov sa malo zakopať do zeme a zvyšok sa zasypal zeminou vykopanou pri hĺbení jamy. Do každého sa zmestili štyria dospelí a dve deti. Domácnosti s nízkymi príjmami mali nárok na kryt zdarma.
Na rozdiel od betónových krytov mali tie Andersonove napodiv lepšie vlastnosti. Vlnitý plech bol totiž veľmi efektívny voči tlakovej sile výbuchu. Hlavný problém teda spočíval v tom, že kryty boli vlhké a bola v nich zima. Ľudia v nich teda síce mali spať každú noc, ale najmä v zime tak mnohí nerobili. Utekali sa skryť, až keď sa ozvali sirény.
Ďalší problém spočíval v tom, že obyvatelia miest často nemali záhrady. Nikoho tak neprekvapilo, keď počas prieskumu v novembri 1940 len 27 percent Londýnčanov uviedlo, že majú Andersonov kryt. Ďalších deväť percent spávalo vo verejných krytoch, štyri percentá využívali stanice metra. Ďalší buď v noci pracovali, alebo spali doma. Tí z poslednej skupiny vraveli, že keď už majú zomrieť, nech je to aspoň v pohodlí.
Rodiny, ktoré vlastnili Andersonove kryty, sa ich často snažili nejakým spôsobom skrášliť. Pestovali na strechách zeleninu a kvety a dokonca organizovali súťaže v tom, kto má najkrajší kryt.
Mnohé kryty prečkali vojnu a dokázali tak svoju odolnosť. Po uzavretí mieru si ich mnohé rodiny ponechali a využívali na skladovanie. Viaceré Andersonove kryty dodnes existujú.
