Vergílius (70 pred Kristom – 19 pred Kristom)

Rímsky básnik Vergílius je autorom mnohých klasických literárnych diel. Najviac ho preslávila epická báseň Eneida, ktorá rozpráva o cestách trójskeho hrdinu Enea a o víťazstve Trójanov nad kráľom Latinom. Každý považuje jeho diela a ich kultúrny vplyv za obrovský úspech. Prečo sa teda Vergílius rozhodol stať samotárom? Jedna správa o básnikovi naznačuje, že žil osamelým životom, aby si užil usilovný, kontemplatívny život, ktorý potreboval na tvorbu. Na rozdiel od svojho priateľa a mentora, rímskeho básnika Horácia, ktorý bol prístupný, súcitný, očarujúci a vtipný, Vergília mohli osloviť iba jeho najdôvernejší priatelia. Bol mužom kníh, ktorý uprednostňoval osamelé aktivity čítania a písania pred spoločnosťou alebo obdivom.

Michelangelo (1475 – 1564)

Michelangelo je jeden z najväčších sochárov a maliarov všetkých čias. Napriek kolosálnym úspechom sa v neskorších rokoch stal samotárom. Uvedomoval si, že je spoločensky nešikovný, v spoločnosti druhých ľudí bol nepríjemný. Bol skeptický, ak nie cynický, pokiaľ ide o „obdivovateľov“, ktorí mu lichotili len preto, aby získali prestíž, že sa s ním stretávajú. Michelangelo nie vždy dodržiaval etiketu a až príliš slobodne hovoril o svojich názoroch v prítomnosti vysokopostavených ľudí, aj keď by to mohlo uraziť jeho spoločenských alebo politických nadriadených. Tým, že sa držal v ústraní, vyhol sa tomuto faux pas a zároveň mohol byť sám sebou.

Greta Garbo (1905 – 1990)

Greta Garbo účinkovala vo filmoch s mnohými hollywoodskými hviezdami ako Lionel Barrymore, Douglas Fairbanks, Clark Gable či Joan Crawfordová. Od herečky by sme očakávali, že bude temperamentná a spoločenská, ale opak bol pravdou. Gretina kariéra bola z veľkej časti založená na jej popularite herečky, no paradoxne ignorovala poštu od fanúšikov, odmietala dávať autogramy, nechodila na premiéry filmov. Vo veku 36 rokov odišla do dôchodku po negatívnych recenziách na svoj posledný film, romantickú komédiu Žena dvoch tvárí z roku 1941. Potom žila samotársky až do smrti vo veku 84 rokov. Spôsobili jej uzavretosť zlé recenzie alebo niečo iné? Sama Garbo povedala: „Chcem zostať sama,“ a viac ako polstoročie sa držala v ústraní, odmietala rozhovory pre hlboký strach z novinárov a cudzincov a pre snahu chrániť si svoje súkromie.

Bobby Fischer (1943 – 2008)

Americký šachový majster Bobby Fischer porazil sovietskeho šampióna Borisa Spasského v roku 1972. Keď sa muži stretli pri šachovnici, pôsobilo to akoby boli vo vojne aj krajiny, ktoré reprezentovali. Keď Fischer triumfoval, stal sa hrdinom v očiach miliónov ľudí, no ich obdiv mal krátke trvanie. Odvetný zápas so Spasským v roku 1992 sa hral v Juhoslávii, na ktorú Amerika uvalila sankcie. Hoci ho varovali, Fischer za odvetný zápas zarobil 5 miliónov dolárov. Za porušenie zákazu mu americká vláda odobrala pas, odvtedy žil v emigrácii. V roku 2004 ho zatkli v Japonsku a uväznili na osem mesiacov, kým mu Island poskytol azyl a občianstvo. Zdá sa, že Fischer sa stal samotárom, aby sa vyhol právnym následkom, ktorým by čelil po návrate do Spojených štátov.

George Harrison (1943 – 2001)

Jeho rozčarovanie zo zmien v populárnej hudbe, stres z vystupovania a túžba žiť autenticky ako on sám, nie ako člen Beatles, viedli Georgea Harrisona po rozpade kapely v roku 1970 k uzavretému životu. K jeho zmene prispelo aj narodenie syna v roku 1978. V rovnakom čase, keď nachádzal rovnováhu a harmóniu v osobnom živote, bol Harrison čoraz viac rozčarovaný stavom populárnej hudby v polovici osemdesiatych rokov. Stiahol sa z hudobnej scény a odmietol vystupovať na koncertoch Live Aid s priateľmi ako Paul McCartney, Bob Dylan, Mick Jagger, Eric Clapton či Elton John. Počas tohto obdobia napísal a nahral nejaké piesne, objavil sa vo filme Voda a vystúpil na pár koncertoch. „Veľkosť našej slávy (Beatles) ma znervózňovala,“ priznal. Obťažovali ho kričiaci fanúšikovia, a to nielen počas vystúpení, ale aj potom. „Keby na vás kričali 2 milióny ľudí, myslím, že by trvalo dlho, kým by ste to prestali vo svojej hlave počuť.“

Pete Maravich (1947 – 1988)

Profesionálny basketbalový hráč Pete Maravich sa naučil základy tohto športu od svojho otca. Trénoval hodiny každý deň, aby zdokonalil svoje zručnosti v driblingu, prihrávkach a streľbe. Volali ho „Pistol Pete“ kvôli jeho schopnosti strieľať od boku. Keď sa jeho otec stal hlavným trénerom na Louisianskej štátnej univerzite, Pete sa pripojil k tímu a vytvoril všetky univerzitné bodové rekordy. V roku 1970 podpísal zmluvu na päť rokov s Atlanta Hawks za 1,9 milióna dolárov. Ako hráč New Orleans Jazz naďalej exceloval. Po podpise zmluvy s Bostonom Celtics kvôli dlhotrvajúcim problémom s kolenom presedel na lavičke niekoľko zápasov a pred ďalšou sezónou oznámil predčasný odchod do dôchodku. Dva roky strávil osamote, keď bojoval s depresiou a alkoholizmom. Bohužiaľ, osem rokov po svojom odchode do dôchodku a po tom, čo ho uviedli do Siene slávy NBA, Maravich skolaboval počas priateľského basketbalového zápasu a zomrel na vrodenú srdcovú chybu.