Sardínčania sa výrobe zvláštneho medu corbezzolo venujú už veľmi dlho. Nedá sa presne povedať, kedy s tým začali, no zmienky o ňom nachádzame už v dielach Cicera, Virgília či Ovídia, ktorý poukázal na kontrastnú chuť sardínskeho corbezzola a sladkého medu zo sicílskeho pohoria Iblei. Corbezzolo je totiž mimoriadne horký, až do takej miery, že ho mnohí ľudia jednoducho vypľujú. Kto sa však dokáže preniesť cez horkosť, objaví jantárový nektár plný živín a zároveň prírodnú medicínu nabitú vitamínmi a minerálmi. Cobrezzolo má protizápalové účinky a Sardínčania ho užívajú pri problémoch so spánkom či na zastavenie dráždivého kašľa.
Corbezzolo pochádza z kvetov jahodovca obyčajného (Arbutus unedo) a samotný med vzniká pomerne ťažko. Jahodovec obyčajný totiž kvitne na jeseň a aby tak urobil, musí mať špecifické podmienky, konkrétne vlhké leto a mierne augustové teploty. Kvety majú navyše tvar zvončeka a pre včely je tak náročné dostať sa k nektáru.
Keď v auguste veľa prší, včely menej opúšťajú úle a zbierajú nektár a pri prudkých lejakoch jahodovec kvety úplne zavrie. Aj preto sa corbezzola vyrába len veľmi a ide o jeden z najojedinelejších a najdrahších medov sveta.
Corbezzolo má komplexný chuťový profil, cítiť v ňom balzamikový ocot, borovicovú živicu, sladké drievko i kávu. Bežnému človeku však príde jednoducho horký. Sardínčania vravia, že ho buď milujete, alebo nenávidíte. „Všetko zo Sardínie je zlé, ľudia aj veci. Dokonca aj med, ktorého tam majú nadmieru, je horký,“ napísal kedysi Cicero. Zrejme sa neradil medzi fanúšikov corbezzola.
Sardínčania tento med často konzumujú v kombinácii so syrmi pecorino či grana padano a radi si ho pridávajú do espressa.
