Jakutské kone sú pomerne malé, merajú len okolo 140 centimetrov, ale môžu vážiť až 500 kilogramov. Potrebujú totiž poriadnu tukovú izoláciu a majú aj hustú, až desaťcentimetrovú srsť. Niet divu, že niektorí ľudia ich žartovne označujú za „konské mamuty“. Kus pravdy však na tejto prezývke bude, keďže žiadne iné kone nedokážu odolať nižším teplotám.

Jakutsko leží na ruskom ďalekom východe a hoci je najväčšou federálnou republikou s rozlohou vyše troch miliónov kilometrov štvorcových, žije tu menej než milión ľudí. Okrem etnických Rusov tvorí populáciu aj približne 30 percent pôvodných obyvateľov: Jakutov. Podmienky sú tu drsné, v zime tu  ortuť teplomera bežne atakuje -50 stupňov Celzia, ale v mestách ako napríklad Ojmjakon býva aj o dvadsať stupňov chladnejšie. V takom mraze neštartuje ani najspoľahlivejšie auto, ľudia sa však našťastie môžu spoľahnúť na kone.

Jakutské kone hrali v dejinách tohto regiónu kľúčovú rolu. Nielenže odolávali tuhým mrazom, ale vhod padla aj ich schopnosť kŕmiť sa trávou ukrytou pod metrovou vrstvou snehu. No a v najhorších časoch poslúžili kone aj ako zdroj jedla. Zužitkovalo sa z nich všetko vrátane koží s hustou srsťou, ktoré po spracovaní slúžili ako kožuchy.

Tieto zvieratá sa vedia s ľahkosťou pohybovať aj v teréne, kde by sa terénne autá iba trápili, a odnesú až 300 kilogramov. K najodolnejším plemenám sa radia aj vďaka tomu, že dokážu pracovať 25 až 27 rokov, zatiaľ čo bežný kôň odchádza do dôchodku po 20 rokoch.

Vedci s prekvapením zistili, že jakutské kone sú potomkami mongolských koní a na adaptovanie sa drsným podmienkam im stačilo „len“ asi 800 rokov. Z pohľadu evolúcie ide o okamih, adaptovali sa za približne 100 konských generácií. Z pohľadu odborníkov ide tak trochu o záhadu, ale zároveň aj o dôkaz toho, ako rýchlo môže niekedy evolúcia prebiehať.