Zlato za trus
Všetci chceli rýchlo zbohatnúť. Lenže skôr ako našli drahý kov, mohli zomrieť potupnou smrťou hladom. Na rozdiel od zlatej horúčky v Kalifornii, ktorá vyvrcholila okolo roku 1855, bol pri tej coloradskej nedostatok jedla. Tamojšia fauna a flóra sa výrazne líšili od kalifornskej a poznatky zlatokopeckých veteránov o prírode v Kalifornii im boli v drsných podmienkach Colorada nanič. Aj oni sa s divokými prírodnými podmienkami stretli po prvý raz. Omnoho väčším problémom než treskúca zima bolo nedostatočné zásobovanie. Okrem toho v krajine chýbala potrebná infraštruktúra a prakticky v nej neexistovalo poľnohospodárstvo.
Zlatokopi potrebovali stravu bohatú na bielkoviny a škrob, aby mali dostatok energie na fyzicky náročnú prácu a aby zvládli aj teplotné extrémy medzi letom a zimou či vysokú nadmorskú výšku. Mnohí muži sa v nej ocitli prvýkrát. Colorado leží priemerne 2 070 metrov nad morom, takže pri ťažkej práci sa kalórie hľadačov spaľovali mimoriadne rýchlo. Prišli do úplne iného, nepoznaného sveta, na pravidelné stravovanie nebol čas. Vábilo ich zlato a to dostalo prednosť pred lovom rýb či zveriny. Ale aj keby sa hľadači dostali k čerstvému mäsu, aj tak by nevedeli, ako si ho pripraviť. Žili v časoch, keď v rodinách varili výlučne ženy. Postavenie muža malo iný charakter – predovšetkým finančne sa starať o manželku a deti. Preto v osadách nemali žiaden riad na varenie ani koreniny na ochutenie jedla.
Keď v Colorade prišla prvá zima, až vtedy si zlatokopi uvedomovali, že bez zásob ju bude ťažké prežiť. Nemali potraviny, nemali palivo na kúrenie, čo tisíce z nich stálo život. Medzi osadami začali kolovať chýry o kanibalizme a mohli mať celkom pravdivý základ. Našli sa zlatokopi, ktorí sa pred zimou snažili zabezpečiť mäsom. Ulovenú zver však nedokázali konzervovať spôsobom, ktorý by v nej uchoval potrebné živiny a vďaka ktorému by mäso vydržalo dlhší čas. Niečo odpozerali od Čejenov, Arapahov, Pueblanov, indiánskych kmeňov. U nich prvýkrát videli aj pemikan – zmes mäsa sušeného na slnku, zväčša bizonieho, ovocia, tuku a korenín z byliniek. Toto jedlo sa stalo pre zlatokopov univerzálnou stravou na nadchádzajúce zimné mesiace.
Poznali údenie, ale nájsť vhodné drevo na takéto spracovanie nebolo možné. Ojedinelé dreviny hneď zužitkovali na stavbu hrádzí na riekach alebo na debnenie či výstuž obydlí. Jediná rastlina, ktorá rástla všade, bola palina. No na údenie ani pečenie mäsa vhodná nebola, pretože dym z nej bol štipľavý. Nedal sa ňou založiť a udržiavať ani oheň, na to bol najvhodnejší sušený bizoní trus, lenže ten bolo treba nazbierať a usušiť do zásoby, ešte než napadol sneh. Ale nebolo nikoho, kto by sa toho ujal. Všetci chceli hľadať vzácny kov. Takže keď prišli mrazy, trus mal cenu zlata. Hľadači v osadách po prvej zime veľmi rýchlo pochopili, že sa nezaobídu bez skúsených lovcov a traperov. Ak niekto na coloradskej zlatej horúčke skutočne zbohatol, boli to práve oni. Zásobovali tábory a skutočne sa im platilo zlatom. Doslova „dolovali“ zo zlatokopov.
Pokračovanie na ďalšej strane...
