Ako <a target="_blank" rel="noopener" href="https://zivot.pluska.sk/reportaze/zlato-malo-prednost-desive-chyry-kanibalizme-mohli-byt-pravdive">píše redakcia Života</a>, Ralstonov potok, Zlatý kopec, Mrzákov potok, ale aj osady Pike’s&nbsp;Peak, Fairplay, Breckenridge, Idaho Spring, to sú len niektoré názvy, ktoré si po roku 1850 začali šepkať hľadači zlata po tom, ako prospektor (hľadač nerastných surovín) a&nbsp;tulák Lewis Ralston na prvý pokus zbohatol z&nbsp;večera do rána o&nbsp;jednu troyskú uncu zlata. Týchto 31,1 gramu vzácneho kovu sa jedného sparného augustového rána objavilo na jeho panvici medzi riečnym štrkom. V&nbsp;súčasnom prepočte je to takmer 2&nbsp;100&nbsp;eur za pár minút práce.

Po tomto náleze sa z&nbsp;dovtedy neexistujúceho Colorada stalo najmä okolo roku 1858 vyhľadávané miesto dobrodruhov z&nbsp;celého sveta. Štát Colorado vznikol až v&nbsp;roku 1876, dovtedy boli na tom území veľké prérie, mohutné, celý rok zasnežené pohoria – slávne Skalnaté vrchy, a&nbsp;niekoľko menších ľadovcov. Názov Colorado pochádza zo španielčiny a&nbsp;znamená červený. A&nbsp;tak aj vyzerala vtedajšia krajina: charakterizoval ju červenkastý pieskovec a&nbsp;železité horniny. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že to nie je úrodná pôda. Počas horúceho leta bola zem vysušená a&nbsp;popraskaná, v&nbsp;tuhých zimách na nej ležali záľahy snehu. Horské masívy a&nbsp;kaňony často predstavovali neprekonateľné prekážky pre cestovateľov, mnohí tadiaľ preto len prechádzali, ale nezastavili sa.

Všetko zmenilo zlato. Keď na území po roku 1858 vypukla zlatá horúčka, do týchto končín začali prúdiť tisíce hľadačov žltého kovu a&nbsp;osady a&nbsp;tábory si budovali v&nbsp;okolí dnešného Denveru. Do Colorada sa dalo dostať zo všetkých strán. Dovtedy to bolo územie nikoho, ešte nerozparcelované, a&nbsp;tak sa tam hrnuli profesionálni zlatokopi, ktorí už vedeli, aký život ich čaká, ale aj amatéri bez skúseností.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Všetci chceli rýchlo zbohatnúť. Lenže skôr ako našli drahý kov, mohli zomrieť potupnou smrťou hladom. Na rozdiel od zlatej horúčky v&nbsp;Kalifornii, ktorá vyvrcholila okolo roku 1855, bol pri tej coloradskej nedostatok jedla. Tamojšia fauna a&nbsp;flóra sa výrazne líšili od kalifornskej a&nbsp;poznatky zlatokopeckých veteránov o&nbsp;prírode v&nbsp;Kalifornii im boli v&nbsp;drsných podmienkach Colorada nanič. Aj oni sa s&nbsp;divokými prírodnými podmienkami stretli po prvý raz. Omnoho väčším problémom než treskúca zima bolo nedostatočné zásobovanie. Okrem toho v&nbsp;krajine chýbala potrebná infraštruktúra a&nbsp;prakticky v&nbsp;nej neexistovalo poľnohospodárstvo.

Zlatokopi potrebovali stravu bohatú na bielkoviny a&nbsp;škrob, aby mali dostatok energie na fyzicky náročnú prácu a&nbsp;aby zvládli aj teplotné extrémy medzi letom a&nbsp;zimou či vysokú nadmorskú výšku. Mnohí muži sa v&nbsp;nej ocitli prvýkrát. Colorado leží priemerne 2 070 metrov nad morom, takže pri ťažkej práci sa kalórie hľadačov spaľovali mimoriadne rýchlo. Prišli do úplne iného, nepoznaného sveta, na pravidelné stravovanie nebol čas. Vábilo ich zlato a&nbsp;to dostalo prednosť pred lovom rýb či zveriny. Ale aj keby sa hľadači dostali k&nbsp;čerstvému mäsu, aj tak by nevedeli, ako si ho pripraviť. Žili v&nbsp;časoch, keď v&nbsp;rodinách varili výlučne ženy. Postavenie muža malo iný charakter – predovšetkým finančne sa starať o&nbsp;manželku a&nbsp;deti. Preto v&nbsp;osadách nemali žiaden riad na varenie ani koreniny na ochutenie jedla.

Keď v&nbsp;Colorade prišla prvá zima, až vtedy si zlatokopi uvedomovali, že bez zásob ju bude ťažké prežiť. Nemali potraviny, nemali palivo na kúrenie, čo tisíce z&nbsp;nich stálo život. Medzi osadami začali kolovať chýry o&nbsp;kanibalizme a&nbsp;mohli mať celkom pravdivý základ. Našli sa zlatokopi, ktorí sa pred zimou snažili zabezpečiť mäsom. Ulovenú zver však nedokázali konzervovať spôsobom, ktorý by v&nbsp;nej uchoval potrebné živiny a&nbsp;vďaka ktorému by mäso vydržalo dlhší čas. Niečo odpozerali od Čejenov, Arapahov, Pueblanov, indiánskych kmeňov. U&nbsp;nich prvýkrát videli aj pemikan – zmes mäsa sušeného na slnku, zväčša bizonieho, ovocia, tuku a&nbsp;korenín z&nbsp;byliniek. Toto jedlo sa stalo pre zlatokopov univerzálnou stravou na nadchádzajúce zimné mesiace.

Poznali údenie, ale nájsť vhodné drevo na takéto spracovanie nebolo možné. Ojedinelé dreviny hneď zužitkovali na stavbu hrádzí na riekach alebo na debnenie či výstuž obydlí. Jediná rastlina, ktorá rástla všade, bola palina. No na údenie ani pečenie mäsa vhodná nebola, pretože dym z&nbsp;nej bol štipľavý. Nedal sa ňou založiť a&nbsp;udržiavať ani oheň, na to bol najvhodnejší sušený bizoní trus, lenže ten bolo treba nazbierať a&nbsp;usušiť do zásoby, ešte než napadol sneh. Ale nebolo nikoho, kto by sa toho ujal. Všetci chceli hľadať vzácny kov. Takže keď prišli mrazy, trus mal cenu zlata. Hľadači v&nbsp;osadách po prvej zime veľmi rýchlo pochopili, že sa nezaobídu bez skúsených lovcov a&nbsp;traperov. Ak niekto na coloradskej zlatej horúčke skutočne zbohatol, boli to práve oni. Zásobovali tábory a&nbsp;skutočne sa im platilo zlatom. Doslova <em>„dolovali“</em> zo zlatokopov.

Hľadači zlata sa pri ryžovaní stali milionármi len v&nbsp;ojedinelých prípadoch. No zaručene sa nimi stali všetci tí, ktorí privážali do zlatokopeckých osád povozy naložené stavebným drevom, palivom, riadom do kuchyne a&nbsp;potravinami. Zmenila sa aj atmosféra, pokiaľ šlo o&nbsp;rasové delenie v&nbsp;táboroch. Najlepšími a&nbsp;vyhľadávanými kuchármi sa stali bývalí čierni otroci. Afroameričania vynikali mimoriadnou šikovnosťou pri varení. Varili chutne, ale úsporne, v&nbsp;kuchyni dokázali zužitkovať aj ten najmenší kúsok mäsa – od nozdier zvieraťa až po chvost. Do kulinárstva napríklad zaviedli používanie špiku, nahrádzali ním maslo a&nbsp;ďalšie tuky. Ázijčania prišli s&nbsp;fermentáciou, ktorou uchovávali v&nbsp;pôvodnom stave mnohé potraviny. Do konzervačných nálevov nakladali takmer všetko a&nbsp;na dochucovanie používali zázvor. Súčasťou jedál sa stali aj rôzne bylinky – rozmarín, lucerna, kozinec, no i&nbsp;trpké bobule čremchy a&nbsp;paprička čili. Z&nbsp;čremchy kuchári dokázali uvariť aj výživné džemy a&nbsp;kompóty. Jednotvárnosť pôvodných pokrmov narýchlo pripravených zlatokopmi sa radikálne zmenila a&nbsp;jedlá dostali omnoho príťažlivejšiu chuť.

V&nbsp;prvých divokých zlatokopeckých rokoch sa na území Colorada vyťažilo približne dvesto ton zlata. Ale hojné roky v&nbsp;tejto oblasti netrvali dlho. Koncom roka 1860 prišlo k&nbsp;útlmu ryžovania, zlato sa už nehľadalo v&nbsp;potokoch či riekach. Ťažba sa presunula pod zem, bane mali profesionálne vedenie a&nbsp;tomu zodpovedali aj stroje a&nbsp;starostlivosť o&nbsp;zamestnancov. Ľudia mali omnoho komfortnejšie podmienky na prácu i&nbsp;život. Niektoré z&nbsp;ich jedál však pretrvali do súčasnosti a&nbsp;približujú stravovanie coloradských zlatokopov. Tradičnú dusenú hovädzinu nakrájanú na kocky pripravujú v&nbsp;reštauráciách s&nbsp;kukuricou, fazuľou a&nbsp;so zemiakmi, denverskú omeletu plnia slaninou, údeným mäsom a&nbsp;zeleninou. Z&nbsp;obdobia zlatej horúčky pochádza aj puding z&nbsp;rebarbory alebo rybacia nátierka s&nbsp;cibuľou na hrianky. A&nbsp;kuchári sa držia receptúr ako za starých čias.

Epidémia zlatej horúčky zachvátila Ameriku aj na iných miestach. Predtým ako sa hľadači začali hrnúť do Colorada, o&nbsp;desať rokov skôr, od roku 1848, ryžovali zlato v&nbsp;Kalifornii. Prilákal ich tam nález zlatej hrudy tesára Jamesa Marshalla. Švajčiarsky emigrant John Sutter si ho najal, aby mu v&nbsp;meste Coloma postavil pílu. Keď sa tento objav rozletel po Amerike, do roku 1855 prišlo do Kalifornie odhadom 300-tisíc ľudí. Len prvý rok ich bolo približne 90-tisíc. Všetkých hnala jediná vec – zlato.

James Marshall nezískal za svoj objav nič, majiteľ píly mu vysvetlil, že zlato mu nepatrí, lebo ho našiel na jeho pozemku. Ale ani jemu neprinieslo šťastie. Zbankrotoval, pretože mu odišli všetci zamestnanci, vybrali sa hľadať žltý kov. Čo sa týka potravín, v&nbsp;Kalifornii aj vzhľadom na geografickú polohu bola situácia iná než v&nbsp;Colorade. Surovín na prípravu jedál bolo dosť, ale pri nárazových príchodoch zlatokopov bol o&nbsp;základné potraviny a&nbsp;ďalší tovar obrovský záujem, takže ich ceny závratne stúpali. Okrem mäsa sa rýchlo míňalo ovocie a&nbsp;zelenina a&nbsp;boli obdobia, keď ich bol nedostatok, čo u&nbsp;zlatokopov spôsobovalo skorbut. Vo všeobecnosti však hľadači v&nbsp;osadách netrpeli hladom, ich stravovanie pozostávalo najmä z&nbsp;rôzne upraveného mäsa, na čom sa aj v&nbsp;Kalifornii podieľali predovšetkým afroamerickí kuchári.

Kaliforniu počas zlatokopeckej horúčky omnoho viac trápili iné problémy než jedlo a&nbsp;zásobovanie. Týkali sa najmä San Francisca, ktoré prešlo výraznou premenou. Do roku 1846 to bolo mestečko asi s&nbsp;200 obyvateľmi. Po pár rokoch sa zmenilo na veľkomesto s&nbsp;300-tisíc obyvateľmi. No mnohí z&nbsp;prospektorov sa v&nbsp;ňom nedokázali udomácniť. Bývali v&nbsp;drevených táboroch, ktoré pre ich nedbanlivosť často zachvátil oheň, mnohí nedodržiavali osobnú hygienu, umývali sa iba občas a&nbsp;šaty si prali rovnako minimálne. Mužom chýbali rodiny, samotu zaháňali alkoholom, vo verejných domoch, prekvitala prostitúcia, nebývalo sa rozšírili hazardné hry. Mnohí zlatokopi prišli o&nbsp;všetko, takže ich opäť čakala len úmorná drina v&nbsp;ťažkých podmienkach.

Sanfrascišťania krútili hlavou a&nbsp;hovorili o&nbsp;konci sveta. Informácia o&nbsp;prvých veľkých náleziskách zlata v&nbsp;Kalifornii v&nbsp;roku 1848 spôsobila, že sa vyľudňovali továrne, obchody aj domy zostávali prázdne, manželia opúšťali rodiny a&nbsp;vojaci dezertovali z&nbsp;armády. Ľudia sa húfne presúvali k&nbsp;zdroju bohatstva. A&nbsp;aj tu, podobne ako neskôr v&nbsp;Colorade, majetok nadobudli tí, ktorí predávali potrebné veci zlatokopom a&nbsp;sami sa k&nbsp;ryžovaniu ani nepriblížili.

Tienistú stránku zlatej horúčky predstavovala aj sanfranciská štvrť Barbary. V&nbsp;jej saloonoch, baroch, herniach, vo verejných domoch mnohí premárnili celý majetok. Prevaha mužov v&nbsp;meste a&nbsp;nedostatok žien spôsobovali najmä v&nbsp;čínskej komunite kruté časy. Podľa historických štatistík žilo v&nbsp;roku 1850 v&nbsp;San Franciscu 4 020 Číňanov, ale iba sedem žien. Existujú písomné zdroje o&nbsp;únosoch dievčat z&nbsp;čínskeho vidieka, neraz vo veku štrnásť rokov a&nbsp;menej, ktoré dopravili do čínskej štvrte v&nbsp;San Franciscu a&nbsp;predali ich ako sexuálne otrokyne zlatokopom, dievčatá prípadne skončili vo verejných domoch.

Kalifornia zažila slávnu zlatú horúčku medzi prvými v&nbsp;Spojených štátoch. Náleziská zlata sa tam však neriadili žiadnymi pravidlami, spory sa riešili násilím, neraz i&nbsp;zabitím, so zlatokopmi prichádzali podvodníci a&nbsp;zlodeji. Kým sa Kalifornia v&nbsp;roku 1850 nepričlenila k&nbsp;americkej únii, bola krajinou bez zákonov. Koniec kalifornskej zlatej horúčky prišiel v&nbsp;roku 1855. Počas najväčšieho boomu v&nbsp;rokoch 1849 až 1852 sa podľa odhadov v&nbsp;pohorí Sierry Nevady vyťažilo zlato za 200 miliónov dolárov, čo by dnes predstavovalo sumu päť a&nbsp;pol miliardy. Drobní zlatokopi v&nbsp;Kalifornii prestali ryžovať, ťažby sa ujali veľké spoločnosti s&nbsp;moderným technickým vybavením. Zlatá horúčka sa však neskončila, presunula sa na iné náleziská. Jedným z&nbsp;nich bola na prelome 19. a&nbsp;20. storočia Aljaška. Tam jej neodolal ani spisovateľ Jack London.

Posledná z&nbsp;veľkých zlatých horúčok vypukla v&nbsp;roku 1896 v&nbsp;kanadskom Yukone, v&nbsp;okolí rieky Klondike. Tam, kde Králičí potok (neskôr Bonanza Creek – Zlatonosný potok) ústi do Klondiku, v&nbsp;auguste 1896 Američan George Carmack s&nbsp;indiánskou manželkou a&nbsp;dvomi švagrami lovil lososy. Zastavil sa pri nich skúsený prospektor Robert Henderson a&nbsp;od neho sa Carmack dozvedel, že v&nbsp;okolí rieky Klondike by mali byť bohaté náleziská zlata. Viac mu nepovedal, pretože Carmacka popudili jeho nevhodné poznámky na adresu pôvodných obyvateľov a&nbsp;odmietol sa s&nbsp;ním ďalej zhovárať. Ponáhľal sa však zaregistrovať pre seba, manželku a&nbsp;oboch švagrov zlatonosné parcely pri Klondiku. Spravil dobre, na pozemkoch sa nachádzalo obrovské množstvo zlata, nálezy žltého kovu im vyniesli 450-tisíc dolárov. Následne pozemky predali a&nbsp;nový majiteľ sa pri ryžovaní obohatil o&nbsp;ďalších 250-tisíc. Aj táto správa o&nbsp;objavení zlata sa veľmi rýchlo rozniesla medzi zlatokopmi.

Onedlho boli pozemky v&nbsp;okolí Bonanzy plné ľudí, ktorí chceli takisto zbohatnúť. Najväčší nával nastal v&nbsp;lete 1897, keď v&nbsp;San Franciscu pristál parník Excelsior a&nbsp;priniesol informácie o&nbsp;zlate na Klondiku. O&nbsp;dva dni túto informáciu potvrdilo 89 bohatých mužov, ktorí prišli loďou Portland do Seattlu. Títo šťastlivci boli medzi prvými hľadačmi drahého kovu na Klondiku a&nbsp;vraj priviezli viac ako dve tony rýdzeho zlata. Chytili sa toho i&nbsp;noviny a&nbsp;bombastickými titulkami Hor sa na Klondike! či Zlato, zlato, zlato oslovili za dva roky vyše stotisíc dobrodruhov. Zlatokopi založili osadu Dawson City, kde sa istý čas zdržiaval aj spisovateľ Jack London. No nehľadal zlato, rád sedával v&nbsp;lokáloch a&nbsp;počúval príbehy hľadačov. Namiesto zlata tam získal námety na knihy Biely tesák a&nbsp;Volanie divočiny.

A&nbsp;tak ako pri iných náleziskách, aj na Aljaške sa dalo zbohatnúť i&nbsp;inak než ryžovaním zlata. Tento spôsob využil obchodník a&nbsp;dobrodruh Joseph Francis Ladue. Ihneď po Carmackovom objave sa usadil pri rieke Klondike, zaregistroval si pozemok a&nbsp;postavil na ňom zrub na bývanie, obchod a&nbsp;sklad, ktorý slúžil aj ako hostinec, a&nbsp;zlato sa mu do pokladnice hrnulo aj bez driny v&nbsp;riečiskách. Jedno vajce bolo za dolár, za noc v&nbsp;hostinci pýtal 50 dolárov, pustil sa i&nbsp;do predaja pozemkov, štvorcový meter stál 200 dolárov. Tanečnice v&nbsp;kabarete zarobili za večer sto dolárov. Jednoducho to bol raj pre obchodníkov a&nbsp;podnikateľov. Na svoje si prišli aj rybári. Keď tiahli lososy, zarobili mnohonásobne viac ako priemerne úspešní zlatokopi.

Kanada, poučená skúsenosťami z&nbsp;iných nálezísk, posilnila po nápore hľadačov bohatstva na hraniciach policajné hliadky. Veľmi dôkladne kontrolovali, či si každý nesie so sebou minimálne jednu tonu potravín, aby ľudia prežili tuhú zimu v&nbsp;aljašských podmienkach. Kanadské úrady takto chceli zabrániť hladomoru, ktorý sa vyskytol prvý rok v&nbsp;zimných mesiacoch v&nbsp;Colorade, a&nbsp;chceli sa vyhnúť aj kriminalite, ktorá začínala nadobúdať povážlivé rozmery. Výstrahou im bolo San Francisco. Honba za zlatom sa nevyhla ani Austrálii, Južnej Afrike, Britskej Kolumbii či Rusku.