Zámok vo Versailles takmer zruinoval Francúzsko, dnes je jeho perlou

Rieka Seina, meandrujúca metropolou Francúzska, bola v časoch absolutistických vládcov Bourbonovcov len páchnucou stokou. Podobný osud stihol Temžu v Londýne a rieky odplavujúce komunálny odpad z veľkomiest. Louvre, kráľovský palác, bol na rane, ani vyvetrať sa nedalo. Ľudovíta XIV., korunovaného už v štyroch rokoch, prenasledovali spomienky na zatvorené okná a intenzívny puch v komnatách paláca. Dnes najnavštevovanejšie múzeum a galériu na svete mladý panovník nenávidel, Parížanov pokladal za zberbu. Regentka a kráľova matka vdova Anna Rakúska ani jej milenec kardinál Jules Mazarin nevedeli, čo kráľ chystá. Chcel sa stoj čo stoj dostať z Paríža. Palác sa stal po roku 1682 politickým centrom Francúzska.

Aj Ľudovítovým animozitám voči Louvru vďačíme za nové projekty mimo oficiálnych miest. Po 72 rokoch vlády zostali výnimočné diela, dnes najväčšie lákadlá cestovného ruchu. Čriepky z Ľudovítovho dlhého života naznačujú, že napriek jeho láske k hudbe, divadlu a estetike v osobnej hygiene nevynikal. „Zo všetkých veličenstiev bol najsmradľavejší Ľudovít XIV. Ak bol v miestnosti smrad, bol tam s ním. V živote sa vykúpal vraj iba párkrát. Vodu v 17. storočí málokto obľuboval. Kráľ vykonával potrebu verejne, nie v súkromí. Jeho prezliekanie neprebiehalo ako u iných. Každé ráno si zavolal k sebe do izby sto mužov, aby ho sledovali, kým sa oblieka.“ Toľko z poznámok kráľovho životopisca filozofa Voltaira. Žeby išlo o kritickú interpretáciu prameňov a správ?

Sály a kráľovské komnaty v Château de Versailles od utorka do nedele dennodenne obliehajú desaťtisíce návštevníkov. Ľudia v tlačenici postupujú krok za krokom v smere prehliadkovej trasy. Je zážitok poobzerať sa okolo seba v zrkadlovej sále. V kráľovskej spálni niet po ťažkom puchu ani stopy. V paláci v tom čase neboli ani záchody. Vyvetrané je už dávno. Ľudovít XIV. aj dvorné dámy, radcovia a ďalší „neublížili“ vode – iba ak osobnej hygiene. Pritom pod oknami kráľovského paláca v záhradách slávila všadeprítomná životodarná kvapalina priam orgie. Objem vody v atrakciách francúzskych kráľovských záhrad sa dal prirovnať k spotrebe obyvateľov Paríža.

Vo Versailles, kde často poľoval, Ľudovít XIII. od rodiny Gondyovcov kúpil menší poľovnícky letohrádok v močarinách a vo vresoviskách uprostred divých ponurých lesov. „Jágerky“ dávno niet. Za sto rokov traja králi Ľudovítovia zmenili podobu parížskeho regiónu. Tamojšie rašeliniská poslúžili. André Le Nôtre, ktorý bol panovníkovým financmajstrom, sa zmenil na záhradného architekta. Na stavenisku nového kráľovského sídla denne pracovalo vyše 36-tisíc ľudí, remeselníkov a robotníkov, žien a detí. K tomu šesťtisíc koní.

Vari najdlhšie panujúci francúzsky kráľ sa venoval viac stavbe než štátnym záležitostiam. Panovanie prenechal kardinálovi Richelieuovi. Versailles bolo ako stvorené pre intrigy kráľových favoritiek. Asi preto prvého ministra preslávil výrok: „Za všetkým hľadaj ženu.“ On sám nad Ľudovítovými milenkami a účtami prižmúril obe oči. Ver­sailles pohltilo štvrtinu rozpočtu a krajine hrozil štátny bankrot. Vtedy nikto nemohol tušiť, že o necelé štyri storočia to zisky z cestovného ruchu splatia aj s úrokmi. V majestátnom centre moci postupne zamestnávali vyše šesťtisíc zbrojnošov a 15-tisíc sluhov a slúžok, komorníkov a ďalších.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Návštevníkov v ohromujúcich záhradách, podnecujúcich obraz, akoby park pohltil okolitú krajinu, nevyrušujú ani púťové či gastronomické ponuky. Môže sa stať, že raňajkujete alebo obedujete v tráve, je to súčasť miestneho koloritu. Pre obyvateľov vyše 70-tisícového Versailles to nie je nič nezvyčajné. Kto by chcel piknikovať pri varenej kukurici, nech si ju prinesie... V prírodných zákutiach, kde zohráva významnú rolu voda, človek pookreje a zabúda i na únavu. Je to výsledok vyše storočnej premyslenej odbornej práce, ktorá nevyšla nazmar. A čo peniaze? Najprv ich potrebovali na vysušenie močiarov, neskôr zase na privedenie regulovanej vody. Pomedzi vodné atrakcie sa v lete denne tmolia tisíce turistov, ale v 600-hektárovej záhrade okolo zámku sa „stratia“.

Viac ľudí pohromade vidno iba ráno, keď palác obliehajú davy a nedočkavo prešľapujú pri niektorom z piatich vchodov. Disciplinovaní turisti sa kľukatia v radoch v tieni jazdeckej sochy Ľudovíta XIV. Jeho svojrázny vklad do záujmu toľkých turistov i celého sveta o Versailles je neodškriepiteľný, značný. V záhradách tak ako za panovania Ľudovítov patria fontány s hudobno-vodnými obrazmi k najväčším lákadlám. Prvýkrát ste ako obarený. Stojíte a „putujúca“ voda akoby do vás postupne vnikala. Precitnete, lebo odvšadiaľ počuť štýlovú hudbu. V aréne kaskád v le bosquet de Rocailles sa zdanlivo topíte, v le bosquet des Trois Fontaines schádzate čoraz nižšie ako v podmorskej sieni, vo svete, kde sa voda zdá nežná, ale aj mocná, striekajúca. V zelenkastej vode le bassin de Bacchus okolo pozláteného boha vína plávajú bylinožravé ryby – ekologické čistiarne.

Palác dokončili, postupne aj časť záhrad. Ľudovít XIV., ktorý mrhal štátnymi peniazmi, nechal za seba vládnuť prvého ministra kardinála Richelieua. Prežívate tú dobu, reálie s literárnymi postavami Alexandra Dumasa staršieho. Kráľ záhradníkov a záhradník kráľov André Le Nôtre sa usiloval o geometrickú dokonalosť. Z rôznych uhlov pohľadu chcel zaujať diváka čo najviac. Hlavný kanál Grande Perspec­tive sa zužuje. Voda vizuálne dotvára dramatické antické obrazy. V rôznych podobách raz akoby šepkala, inokedy sa hašterí. Zvuky a farby v odtieňoch bezfarebnosti vodných „príbehov“ synchronizujú mytologické legendy. Návštevníci s úžasom prežívajú slávnosť hrajúcej fontány ­Grandes Eaux Musicales. Voda „tancuje“ v rytme klasickej hudby na dohľad z kráľovskej spálne. Strieka tak, ako jej hudba káže.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Každý pondelok sú fontány tiché, žiadne vodomety. To je čas pre 50 záhradníkov, údržbárov a inštalatérov, ktorých hlavnou starosťou je 180 takmer štyristoročných mechanických ventilov a výpustov a vyše 30 kilometrov podzemných rúr ako súčasť pôvodných rozvodov. Udržiavať ich v kondícii po toľkom čase prevádzky je náročná úloha aj pre špecialistov. Hydrologické pomery závisia od Seiny. Na všetkých špecialistov sa kladú vysoké nároky, byť zamestnancom vo Versailles je však pre každého česť.

Vo chvíľach, keď francúzsky panovník Ľudovít XV. náhle zomrel na kiahne, chystali slávnosť fontán. Podujatie láka aj teraz do Versailles veľa turistov i domácich. Kráľ zomrel, nech žije kráľ! Revolucionári však absolutizmus rodine Bourbonovcov v roku 1793 zrátali aj s úrokmi. Ľudovíta XVI. s manželkou Máriou Antoinettou, dcérou Márie Terézie, na Námestí svornosti popravili. Z tohto obdobia návštevníkov doslova fascinuje dedina ako z údolia Álp. Ilúzia vidieka v Hameau de la Reine, v preklade dedinka kráľovnej, je dokonalá.

Dotvára ju pokojne plynúca riečka, „okrasný“ horalský mlyn, záhrady so zemiačniskom, kapustou, ale aj s viničom. Kráľovná sa tu stretávala so skutočnými pastiermi. Bola to farma a jej plodiny šli rovno na kráľovský stôl. Hospodárske zvieratá si dala panovníčka alias horalka doviezť zo Švajčiarska. Jej únik z dvornej etikety priamo do náruče lúk, lesov a strání, tých rodných rakúskych, ešte i dnes prekvapí. Zhmotnila tu sny, ktoré opustila v štrnástich rokoch, keď sa vydávala. Inšpirovaná filozofom Jeanom-Jacquom Rousseuaom túžila stať sa bohyňou prírody.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Najvychýrenejšou i najznámejšou sieňou je zrkadlová sála, kde sa zhmotnila historická myšlienka o premene Versailles na centrum svetovej politiky a svedka mierových rokovaní a podpisov zmlúv. Na jednu z nich – Trianonskú dohodu, majú ťažké srdce naši južní susedia. Bez cestovného ruchu by Versailles prestalo byť „nekonečným príbehom flóry a vody“ so štyrmi ročnými obdobiami. V letnej turistickej sezóne si podvečer pri impozantnej Neptúnovej fontáne pod návrším so známou palácovou siluetou dávajú rande rodiny, priatelia, milenci a ľudia vracajúci sa z práce. Brány sa o pár minút zavrú. Hudobno-vodné menu sa končí. Je čas na aperitív pred dobrou francúzskou večerou.