Vysušené hlavy za muškety: Maoriovia kvôli nim zabíjali

Tvárové tetovania, takzvané „moko“, boli kedysi medzi novozélandskými Maorami celkom bežné. Nešlo pritom len o dekorácie. Medzi tetovaniami a spoločenským, politickým a náboženským životom existovali dômyselné vzťahy. Vďaka tetovaniu sa dalo na prvý pohľad spoznať, aké postavenie má človek v spoločnosti, k akému kmeňu patrí alebo čo v živote dosiahol. Prvé moko bolo v živote človeka dôležitým míľnikom, ktorý sa často spájal s prechodovými rituálmi, napríklad s dosiahnutím puberty.

Keď človek s moko zomrel, jeho hlavu neraz zachovali pre ďalšie generácie. Najprv vybrali mozog a oči a otvory uzavreli ľanovými vláknami a živicou. Následne hlavu uvarili vo vode či v pare a potom vyúdili nad otvoreným ohňom a nechali niekoľko dní sušiť na slnku. Posledným krokom bolo ošetrenie žraločím olejom. Výsledkom bol mokomokai, artefakt, ktorý si rodina mimoriadne cenila.

Maoriovia si tiež po boji brali hlavy nepriateľských náčelníkov ako trofeje a robili z nich mokomokai. Hlavy následne hrali dôležitú úlohu v rituáloch spojených s vojnou a mierom. Využívali sa tiež pri diplomatických rokovaniach medzi bojujúcimi kmeňmi a výmena mokomokai bola nevyhnutným predpokladom pre uzavretie mieru.

Keď v roku 1770 zakotvil na Novom Zélande James Cook na svojej lodi HMB Endeavour, jeho dvorný botanik Joseph Banks narazil na postaršieho domorodca, ktorý mal vo svojom kanoe tri hlavy. Banks naliehal, aby mu muž hlavy predal, no ten sa zdráhal. Až po výstrahe, že Angličania skoncujú s akýmkoľvek obchodovaním s Maorami, sa muž podvolil. Hlavu 14-ročného chlapca vymenil za spodnú bielizeň a do rúk Európanov sa dostala prvá mokomokai.

V nasledujúcich rokoch sa z vysušených hláv stal cenný obchodný artikel, ktorý Maoriovia menili za najrôznejšie predmety. Najčastejšie však išlo o muškety. Vojna bola odjakživa prirodzenou súčasťou ich životov, no palné zbrane zmenili jej podobu. Kmene, ktoré si zaobstarali muškety, získali nad ostatnými obrovskú prevahu. Kto sa chcel ubrániť, musel tiež vlastniť muškety. A tak sa do výmenného obchodu postupne dostali aj mokomokai. Niet divu, veď jedna mušketa mala cenu dvoch ton ľanu, ale dala sa vymeniť iba za dve hlavy.

Preteky v zbrojení vyústili v zúfalé činy. Maoriovia tetovali svojich väzňov a otrokov a následne im stínali hlavy a vyrábali z nich mokomokai. Neraz sa stávalo, že ľudí tetovali po smrti. „Mušketové vojny“ pritom viedli k výrazným stratám na životoch, zomrelo v nich od 20-tisíc do 40-tisíc Maoriov.

V roku 1831 napokon guvernér austrálskeho Nového Južného Walesu zakázal obchodovanie s hlavami a v 30. rokoch 19. storočia dopyt po zbraniach upadol. Niet divu, veď každý z kmeňov, ktorý prežil krvavé besnenie, už bol plne ozbrojený.

V roku 1840 bola podpísaná Zmluva z Waitangi, ktorá urobila z Nového Zélandu britskú kolóniu. V tom čase už bolo obchodovanie s mokomokai prakticky mŕtve, rovnako ako ich výroba. Maoriovia postupne prestali so sušením hláv svojich príbuzných. Jednak z akéhosi rešpektu, no tiež zo strachu, že sa dopyt po hlavách opäť obnoví a začnú sa kradnúť. Upadla aj samotná prax tetovania živých, pretože človek s kvalitným tetovaním sa musel obávať o život. Jeho hlava mala najmä v počiatočných štádiách mušketových vojen cenu polovice palnej zbrane.

Do západného sveta sa v 19. storočí dostali stovky, možno až tisíce maorských hláv. Niektoré sa vrátili na Nový Zéland, no mnohé ostávajú v európskych i amerických múzeách či v súkromných zbierkach.