Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Briti dobre vedeli, prečo budujú svoje trestanecké kolónie práve v Austrálii. Kontinent obklopoval šíry oceán a vo vnútrozemí bola divočina známa ako „outback“, ktorá nič neodpúšťala. Väčšina pokusov o útek končila utopením alebo smrťou hladom v buši. Zo stoviek trestancov, ktorí sa pokúsili o útek, ich uspelo iba pár. William Bryant, jeho manželka Mary, ich dve deti a sedem ďalších ľudí boli medzi nimi. Uspeli na jednej z najneuveriteľnejších plavieb v dejinách.

William Bryant bol v jednej z prvých várok trestancov, ktorí v roku 1788 dorazili do Port Jacksonu v Novom Južnom Walese. Previnil sa tým, že sa vydával za dvoch námorníkov v snahe získať ich plat. Odslúžil si tri roky na väzenskej lodi Dunkirk a zvyšok sedemročného trestu mal stráviť v Austrálii.

Jeho budúcu manželku Mary Broadovú odsúdili za lúpež a taktiež dostala sedemročný trest. Už krátko potom, ako sa stretli v Port Jacksone, sa zosobášili a o dva roky sa im narodil syn Emmanuel. Mary už mala dcéru Charlotte, ktorej otcom zrejme nebol William, no vychovával ju ako vlastnú.

William bol skúseným rybárom a kolóniu zásoboval takým množstvom úlovkov, až si vyslúžil nevídané privilégium: dostal vlastný dom. Išlo skôr o chatrč, no každopádne mala rodina k dispozícii súkromie, o akom sa iným trestancom mohlo iba zdať.<br>Williamov trest mal vypršať v marci 1791, no z kolónie nemohol odísť. Jeho manželke ostávali ešte dva roky a guvernér kolónie vydal nariadenie, že žiaden trestanec nesmie zariadenie opustiť, ak za sebou zanecháva nezaopatrenú manželku či deti. Bryantovci sa teda rozhodli ujsť.

V decembri 1790 v Port Jacksone zakotvila holandská loď Waaksamheyd. Priviezla zásoby z Batavie (dnešná Jakarta) a William a Mary sa spriatelili s kapitánom. Práve od neho získali veci, ktoré na útek nevyhnutne potrebovali: kompas, námornícke mapy, ryžu, solené bravčové, múku, pitnú vodu, dve muškety, náboje a ďalšie.

Keď Waaksamheyd opustila prístav, William s rodinou a ďalšími siedmimi trestancami ukradli guvernérov veľký čln a pod rúškom tmy sa vydali na otvorené more. Vyplávali na sever na plavbu dlhú vyše päťtisíc kilometrov pozdĺž východného pobrežia Austrálie, okolo Veľkej koralovej bariéry a cez Torresov prieliv a Arafurské more k ostrovu Timor.

Bryant a jeho posádka sa držali pomerne blízko pobrežia, aby mohli pohodlne pristávať a naberať čerstvú vodu a jedlo. Pomerne často sa stretávali s nehostinnými Aborigénmi, ktorí ich naháňali v člnoch, no nik neprišiel k vážnemu úrazu. Čln mal dve plachty i veslá pre prípad bezvetria.

Po 69 dňoch na mori utečenci zakotvili v holandskej osade Kupang na ostrove Timor asi 500 kilometrov severne od Austrálie. Miestnym povedali, že ich loď stroskotala a oni jediní prežili. Holanďania im uverili, no po približne štyroch mesiacoch trestanci začali vzbudzovať podozrenie a zatkli ich. Krátko potom na ostrov dorazil britský kapitán Edward Edwards a časť jeho posádky, ktorá sa po stroskotaní vracala do Anglicka. Guvernér Kupangu mu teda trestancov zveril a ďalej sa o ich osud nestaral.

William Bryant počas plavby ochorel a zomrel v Batavii. Jeho syn Emmanuel taktiež plavbu neprežil, rovnako ako ďalší traja trestanci. Mary Bryantovú a ďalších utečencov v Anglicku čakal súd. Za útek z trestaneckej kolónie sa zvyklo trestať smrťou, no Mary i zvyšok trestancov naopak prepustili. Mary sa vrátila na domovskú farmu v Cornwalle, kde o dva roky neskôr zomrela. Útek Bryantovcov za slobodou ale dodnes ostáva v ľudskej pamäti.<br>