Čistička žalúdkov

Čerstvý oceánsky vzduch veľmi „neštimuje“ so zápachom žalúdočných štiav a polostrávenej sépie, ale morskej biologičke Michelle Staudingerovej to neprekáža. Keď sa lode na americkom východnom pobreží vracajú z rybačiek, čaká v prístave a žiada, aby mohla očistiť úlovok. Samozrejme, spraví to zadarmo – výmenou za obsah rybích žalúdkov. Hovorí, že v ktorýkoľvek víkend je „zvyčajne po lakte v nejakých morských rybách“. „Veľakrát ma chvália, ako rýchlo viem vypitvať tuniaka,“ zverila sa biologička časopisu Popular Science.
Na Massachusettskej univerzite skúma pobrežné ryby a morské cicavce, aby z dlhodobejšieho hľadiska zhodnotila vzťah predátora a koristi. Nespolieha sa len na rybárov, že jej privezú druhy žijúce ďaleko od brehu, ale čaká, kým jej more vyplaví napríklad zdochnutého vorvaňa trpasličieho.
Raz pitvala veľrybu, ktorú museli previezť na nákladnom aute z Floridy do Massachusetts. „Áno, je to nechutné,“ hovorí. „Ale teraz máme základné údaje na to, aby sme mohli zhodnotiť, ako sa mení ekológia pod vplyvom narastajúcej klimatickej zmeny.“

Triezvy medzi študentmi

Vedia ľudia presne odhadnúť, koľko alkoholu majú v krvi, keď sú pripití? Touto otázkou sa podrobne zaoberali výskumníci z Loyola Marymount University v Los Angeles. Na zber údajov vyslali do terénu študenta psychológie Grega Wisenberga a ten začal obchádzať večierky na internátoch a nočné podniky v blízkom okolí juhokalifornských univerzít.
Bujarých študentov sa začal vypytovať, koľko alkoholu asi majú v krvi, a potom im dal aj fúkať. Samozrejme, reakcie spoza krígľov boli všelijaké. „Ľudia boli podozrievaví,“ spomína Wisenberg. „Pýtali sa ma, o čo mi ide a prečo takisto nie som opitý.“
Výsledky ukázali, že „respondenti“ sa dajú rozdeliť do dvoch skupín: Tí, ktorí boli iba podgurážení, sa nazdávali, že sú intoxikovaní oveľa viac, zatiaľ čo poriadne opití jedinci svoj stav podceňovali. Ak by výskumníci vedeli objasniť, ako účastníci večierkov vnímajú svoju opitosť, iní by mohli tieto informácie využiť pri bezpečnostných školeniach či rovno pri zdravotníckych zásahoch.
Ide vskutku o šľachetný zámer, ale to asi neuteší Wisenberga, ktorý sa stal terčom mnohých urážok a takmer aj fyzického napadnutia. Pred jednou zo zvlášť rozjarených skupiniek sa musel brániť slovami: „Ja teraz pracujem. Nejdem sa s vami biť, ale môžem vám poskytnúť svoj výskum!“

Analytik Mŕtveho mora

Keď John Selker začal inštalovať senzory v Mŕtvom mori, jeden z turistov skonal po tom, ako si dal dúšok vody. „Vyšlo najavo, že soľ je taká koncentrovaná, že už ide o život,“ hovorí Selker, hydrologický inžinier z Oregonskej štátnej univerzity.
Neslávne známe jazero pokrýva hrubá, mimoriadne slaná vrstva tridsaťšesťstupňovej vody a následkom vyparovania je ešte slanšia. Selkerovou úlohou bolo zistiť, či sa voda na hladine premiešava s oveľa nižšou chladnejšou vrstvou. Nakoniec prišiel na to, že sa naozaj premiešava, pričom táto informácia sa môže využiť pri lepšom spravovaní jazera. No najprv postrehol niečo iné: Ak ponecháte hocičo na hladine Mŕtveho mora, postupne to oťažie od soli a potopí sa to.
Po tom, ako začal v jazere umiestňovať optický kábel v hodnote viac ako milión dolárov, jeho bója riadená počítačom zrazu klesla ku dnu. Ako ju teraz vytiahnuť? „Mal som strach,“ prezrádza. „Je to tekutina, ktorá vás spáli ako kyselina, ak sa vám dostane do očí. Nemali sme žiadne záchranné vesty, stáli sme na malých doskách na hladine a na pláž prilietala helikoptéra, aby odviezla mŕtveho muža.“

S parazitmi pod kožou

Christopher Schmitt, primatológ z Kalifornskej univerzity, v súčasnosti skúma úlohu genomiky pri primátoch v súvislosti s ich priberaním na hmotnosti: „Pozoroval som v amazonskom Ekvádore opice pavučiaky a raz som utekal v lejaku, potkol som sa a zaboril ruku do výkalov jaguára. Potom som urobil chybu, že som si poškrabal miesta, kam ma kedysi poštípal kliešť, a do tela sa mi dostal parazit machovec. Našiel si cestu rovno do krvi a viditeľne sa pohyboval pod kožou. Hrozne to svrbelo, ako keby som mal kosti v ohni. Po pár týždňoch som sa s prosbou o pomoc obrátil na svojho kečuánskeho sprievodcu a ten rozomlel listy, napľul na ne a potieral mi tou kašou kožu. Na druhý deň ráno som mal všade čierne popáleniny. Už som mal toho dosť, a tak som sa rozhodol cestovať päť hodín loďou do najbližšieho zdravotného strediska, kde mi predpísali jednoduchý antiparazitický liek. Stálo to však za to. Vďaka tomuto výskumu v teréne som mohol publikovať dôležitú štúdiu o spoločenstvách opíc.“

Cvičiteľ potkanov

Po skončení vysokej školy si dal Marc Kubasak ambiciózny cieľ – nájsť spôsob, ako naučiť ochrnutých ľudí opäť chodiť. No na to, aby pomohol ľuďom, najprv musel pomôcť potkanom. Kubasak transplantoval paralyzovaným zvieratám gliové bunky z čuchového laloka v mozgu do poranenej oblasti a potom ich začal učiť chodiť. Bolo im treba navyše ušiť malé vestičky, za ktoré viseli z robotickej ruky. „Potom som musel robiť s prstami malé kruhy s cieľom rozhýbať nohy potkana na bežiacom páse a tak to šlo päť až dvanásť hodín denne, päť dní v týždni.“ Cvičil pritom so štyridsiatimi potkanmi, dvetisícpäťsto hodín ročne.
Uprostred výskumu sa však u Kubasaka vyvinula alergia na hlodavce: Jeho dýchacie cesty sa upchali a ruka mu opuchla do veľkosti bejzbalovej rukavice. Okamžite ho previezli do nemocnice a po návrate musel chodiť v celotelovom pracovnom odeve, doplnenom respirátorom poháňaným batériou. No vedec vydržal a dosiahol to, že väčšina z jeho potkanov opäť chodí. A čo je ešte dôležitejšie – nemalou mierou prispel k tomu, že sa poľským a britským lekárom podarilo minulý rok podobným spôsobom postaviť na nohy paralyzovaného muža, ktorý utrpel poranenie miechy pri útoku nožom.

Po krk v netopierom truse

Christopher Grooms z kanadskej Queen’s University sa prekopáva netopierím trusom, aby zistil viac o environmentálnej histórii regiónu: „Kdekoľvek je vtáčí alebo netopierí trus, tam idem. Kopal som v truse čajok starom desiatky rokov na ostrove v štáte New York, v päťdesiatročných jašteričích výkaloch v Kanade a v štyritisícpäťstoročnej halde netopierieho trusu v jaskyni na Jamajke. Najťažšie bolo zlaniť do jaskyne hlbokej šesťdesiat metrov, a to práve v čase, keď odlietalo päťtisíc netopierov. Vo vzduchu sme cítili mrholenie, ako na nás pršal moč netopierov. Aby som získal dobrú vzorku sedimentu, musel som kopať až do dvojmetrovej hĺbky tej haldy, a o chvíľu som mal tvár pokrytú otravnými čiernymi muškami, ktoré pritiahlo svetlo mojej čelovky. Celý som sa topil v netopierích výkaloch a hline. Po niekoľkých hodinách sme vyliezli von, umyli sa vodou, čo sme mali so sebou, utáborili sme sa a na druhý deň ráno nás čakal ten istý zážitok. Výsledky nášho bádania budú v štúdii skúmajúcej mieru znečistenia netopierieho trusu následkom baníckej aktivity v oblasti v minulom storočí.“