Zámok Colditz bol kedysi sídlom saských panovníkov, počas druhej svetovej vojny sa ale premenil na tábor pre vojnových zajatcov s maximálnym stupňom stráženia. Držali tu nenapraviteľných spojeneckých dôstojníkov, ktorí sa viackrát pokúsili o útek z iných zajateckých táborov. Hrubé múry a fakt, že Colditz stojí na vysokom brale, z neho mal urobiť nepreniknuteľné väzenie. Dostalo sa z neho však prekvapivo veľa zajatcov.
Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa zámok Colditz oficiálne stal táborom s označením Oflag IV-C. Z pevnosti, ktorá stála takpovediac v srdci Hitlerovej ríše, nemal nikto uniknúť. Myšlienka, že do prísne stráženého tábora treba umiestniť všetkých problémových zajatcov, sa možno zdá lákavá, opak bol však pravdou. Na jednom mieste sa zhŕkli stovky mužov, ktorých túžbou bolo dostať sa na slobodu a opäť bojovať proti nacistom.
Nemci zaznamenali viac než 300 pokusov o útek z Colditzu, v priemere 60 každý rok. Približne desatina z nich bola úspešná, hoci väčšinu utečencov aj tak následne pochytali a umiestnili v zámku na samotku. Vrchný dozorca Reinhold Eggers mal pomerne dobrú povahu a s utečencami nezaobchádzal nijak drsne. Fotil sa s ich vynálezmi a často ich podnecoval, aby mu predviedli, ako ušli. Dokonca založil na zámku „múzeum útekov“.
Pre vysokú frekvenciu útekov musel vzniknúť akýsi „útekový výbor“, ktorý zajatcom schvaľoval ich pokusy. Taktiež tieto pokusy koordinoval, aby nedošlo k tomu, že jedným útekom sa zmarí iný.
Slávny útek sa podaril napríklad britskému dôstojníkovi menom Airey Neave a jeho kolegom. Po divadelnom predstavení zišli cez tajné dvierka pod pódium, tunelom sa dostali do strážnice a tu sa prezliekli za dozorcov. Potom suverénne odkráčali popri kasárňach cez padací most, preliezli hradby a ušli z Colditzu. Dostali sa do Švajčiarska.
Francúz Pierre Mairesse-Lebrun sa zasa nechal spoluväzňom katapultovať cez plot. Dozorcovia po ňom strieľali, on ale vyviazol bez zranení, prešiel pešo 100 kilometrov, ukradol bicykel a na ňom s dostal až do Švajčiarska.
Populárne bolo aj tunelovanie. V istom čase sa dokonca kopalo šesť tunelov súčasne. V jednom momente sa Francúzi dostali až deväť metrov pod úroveň povrchu, komplikovaný tunel ale nakoniec Nemci objavili. Stačili dva metre a Francúzi by boli prerazili hradné bralo a dostali sa na slobodu.
Zrejme najznámejší bol plán na útek prostredníctvom klzáku. Dvaja britskí piloti Jack Best a Bill Goldfinch ho postavili z každého kúska dreva, ku ktorému sa dokázali dostať. Ovládacie lanká spravili z elektrických drôtov, celá konštrukcia bola pomerne dômyselná a vážila len 109 kilogramov. Všetko bolo pripravené, klzák čakal v hradnom podkroví, no skôr, než ho mohli použiť, vojna skončila.
V roku 2012 nadšenci skonštruovali rádiom ovládanú repliku klzáka a spustili ho zo zámku. Preletel cez Muldu a bezpečne pristál na lúke.
