MENU
Menu

Spektrum Turecký výprask pri Viedni: začiatok konca mohamedánskych výbojov v Európe

Záver 17.storočia priniesol definitívny koniec tureckého panstva v strednej Európe. Dvadsať rokov po dobytí Nových Zámkov sa Osmani po druhý raz odhodlali zaútočiť na srdce Habsburskej ríše - Viedeň, dúfajúc, že tentokrát dopadne obliehanie úspešnejšie ako naposledy.

Turecký výprask pri Viedni: začiatok konca mohamedánskych výbojov v Európe
Toto mesto vtedy, rovnako ako aj dnes, oplývalo nesmiernym bohatstvom. To si Osmanská ríša vyčerpaná síce prerušovaným, no stále tristo ročným konfliktom so Svätou Ríšou Rímskou, dobre uvedomovala. Zvyšok Európy by si tak sultán Mehmed IV. po dobytí tejto doslova pokladnice mohol prakticky kúpiť. Alebo sa len chcel vyrovnať svojmu strýkovi Muradovi IV. - ktorý vytrhol Bagdad z rúk Peržanov (1638), či k svojmu menovcovi Mehmedovi II., ktorý pokoril Byzantíncov a dobyl Konštantínopol (1453)? Prvá možnosť je pravdepodobnejšia, sultánove ambície však boli vyššie.

Kráľovské Uhorsko tej doby bolo nepokojné a zmietalo sa v nikdy nekončiacich bojoch medzi katolíckymi Habsburgovcami a ich Kurucmi, ako sa nazývali protestantskí vzbúrenci. Cisár Leopold I. mal silné protireformačné chúťky a jeho veľkým snom bolo všetkých nekatolíkov rozdrviť.

Kuruci, toho času vedení sedmohradským kniežaťom Imrichom Tökölim, by sa proti Viedni spriahli aj s diablom, a tak sa hneď pri prvej príležitosti spolčili s Turkami. Habsburské vojská úspešne prenikali stále hlbšie a hlbšie do kuruckého územia, čo Turci využili ako vhodnú zámienku na ukončenie 20-ročného prímeria.

Pýchu cisárstva obsadzujú utečenci
Zima bola v roku 1682 tuhá, Balkán rozvodnený topiacim sa snehom. Vojská so zástavou polmesiaca teda vyrazili z hlavného tábora v Edirne relatívne neskoro, až v marci. Celková sila tureckej armády činila 170-tisíc mužov a zhruba 150 diel, ktoré viedol veľkovezír Kara Mustafa z rodu Köprülü.

V máji dosiahli Belehrad, kde sa k armáde pripojili aj kurucké vojská. 11.júla zaútočilo predsunutí Tatári na Hainburg, no ani po niekoľkých dňoch sa im opevnené mestečko dobyť nepodarilo. Nakoniec janičiari k mestu pritiahli delá a rozstrieľali ho. Všetkých významných obyvateľov Hainburgu, ktorí sa odmietli vzdať, popravili. Ostatných predali do otroctva. Cisár Leopold Osmanov ako inak podcenil a spamätal sa, až keď prekročili Dunaj, načo radšej ušiel do Linzu.

Turecký výprask pri Viedni: začiatok konca mohamedánskych výbojov v Európe
Predtým však stihol kvôli spomínanému zlému počasiu preventívne zmobilizovať vojsko Ríše a uzavrieť významne spojenectvá s poľským kráľom Jánom III. Sobieskim, Benátkami a pápežom Inocentom XI. I napriek tomu zostalo vo Viedni len približne 15-tisíc obrancov spolu s 8700 dobrovoľníkmi a 370 delami, ktorým velil ostrieľaný vojak Ernst Rüdiger von Starhemberg. Mesto rovnako opustilo 60-tisíc obyvateľov, no nahradili ich utečenci z okolitých dedín a miest.

Za spánok poprava
K Viedni dorazila nepriateľská armáda 14.júla 1683 a deň nato mesto obkľúčila (bol to 25-kilometrový oblúk). Veľkovezír vyslal v prvý deň posla s podmienkami kapitulácie, ktoré však obrancovia odmeitli. Obliehanie začalo 17. júla.

Predmestie bolo kompletne vyčistené kvôli lepšej viditeľnosti obrancov, čo Turci vyriešili vykopaním krytých zákopov. Rovnako sa začalo aj s podkopávaním hradieb a následným odpálením pušným prachom, no tieto snahy zlyhali.

Mesto sa dobýjalo v podstate nonstop. Útoky boli na dennom poriadku a mesto bolo ostreľované 24 hodín, sedem dní v týždni. I napriek tomu sa mesto nepodarilo dobyť a po úmornom mesiaci a pol sa Turci zmocnili len predsunutej pevnôstky. Obrancom dochádzali potraviny a únava bola taká obrovská, že Rüdiger nariadil zastreliť každého vojaka, ktorý by na stráži zaspal.

Problémy však mali aj Osmani, ktorým zlyhávalo zásobovanie a podhradie pripomínalo skôr jednu obrovskú latrínu, ako vojenský tábor. Všadeprítomné a slabo pochovávané mŕtvoly, výkaly a odpadky mali neblahý vplyv na morálku a zdravie inak disciplinovaného tureckého vojska.

27. augusta začali obrancovia z veže Dómu sv. Štefana strieľať rakety ako signál pre spojencov, že ich situácia je kritická a potrebujú rýchlu pomoc. Mohamedánom prišli posily a tak sa pripravovali na rozhodujúci útok. Medzi vojakmi sa však povrávalo, že sa na západe formuje veľká kresťanská armáda, ktorá príde mestu na pomoc. Potvrdzovali to aj tatárski prieskumníci a velitelia radili veľkovezírovi, aby nepodceňoval tento fakt. Kara Mustafa však bol vo svojej pýche zaslepený očakávaným víťazstvom.

V auguste porazil Leopoldov švagor vojvoda Karol Lotrinský Tököliho jednotky päť kilometrov od Viedne. Šiesteho septembra prekročil Ján III. Sobieski Dunaj a pripojil svoje poľské vojsko k oslobodzovacej armáde, ktorá teraz činila 70 až 80-tisíc mužov. Na jej čele stál už spomínaný cisárov švagor.

Najväčší útok jazdy v histórii

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že táto armáda bola oproti Turkom nepočetná, no naozaj len na prvý. Armáda bola oddýchnutá a čerstvá. Náklady hradil Vatikán, takže aj dobre motivovaná slušným žoldom. Navyše dostali Poliaci od cisára prísľub prednostného rabovania tureckého tábora. No eso v rukáve proti Turkom predstavoval výkvet elitnej ťažkej jazdy, ktorá nemala na bojiskách Európy 17. storočia páru - slávni poľskí husári.

Turecký výprask pri Viedni: začiatok konca mohamedánskych výbojov v Európe
Bolo 12. septembra a oslobodzovacej armáde velil Karol Lotrinský. Spolu s ostatnými veliteľmi okamžite dosiahli konsenzus ohľadom útoku - najkratšou cestou k mestu cez Viedenský les. Ten na mape vyzeral schodne, realita však bola celkom iná. Vínna réva, malinčie, strmé svahy a skalnatý terén. I napriek tomu sa pechote i jazde podarilo túto prekážku zdolať.

Počas rozmiestňovania jednotiek o štvrtej ráno Turci zaútočili a bojovalo sa po celej línii. Veľkovezír sa i tak rozhodol pokračovať v obliehaní a nasadil na mesto to najlepšie, čo mal. Útok janičiarov a sipáhiov bol tvrdý, no odrazený. Mesto bolo treba dobyť pred príchodom kresťanskej armády. Tureckí ženisti podkopali opevnenie a umiestnili obrovskú nálož, no pred odpálením ju obrancovia objavili a zneškodnili.

Turci bojovali na dvoch frontoch a to ich značne oslabilo. Pri obrane chýbali skúsení janičiari a pri útoku zase bojmi zocelení sipáhiovia. V boji mala jednoznačný prím oslobodzovacia armáda, ktorá postupovala po celej línii a získavala jedno strategické miesto za druhým. O štvrtej poobede dobyli kresťania dedinku Gersthof, kde mohli konečne pripraviť k útoku jazdu.

O šiestej večer sa oslobodzovacia armáda pripravovala na posledný definitívny úder. Poľský kráľ nariadil útok jazdy a velenie prevzal osobne. Na jej čele, ako na hrote obrovskej kopije, boli opancierovaní husári, navyše zomknutí v štvorcových formáciách. Za nimi nasledovali v sledoch ostatní jazdci. Celkový počet činil 18-tisíc mužov a šlo o najväčší priamy útok jazdy v histórii ľudstva.

Jazdci sa dolu kopcom pomaly rozbiehali, naberali rýchlosť a namierili si to priamo na turecký tábor. Turci chceli jazdu nalákať na útok na nejakú obrannú pozíciu, no v horúčave, aká toho dňa panovala, neurobili takmer žiadne prípravy, začo draho zaplatili. Zem dunela pod náporom tisícov kopýt a morálka Osmanov bola nadobro zlomená.

Okrídlení husári prenikli tureckými šíkmi takmer bez odporu, ako horúci nôž maslom, a spôsobili absolútny chaos. Keď sa Kara Mustafa dopočul, že skupina husárov sa prebíja a je už takmer pri jeho stane, vzal Prorokovu štandardu, osobný trezor a ušiel so skupinou sipáhiov do Uhorska. Keď to videli ostatní tureckí vojaci, nasledovali svojho vodcu, a pobíjaní jazdcami sa hnali z bojiska. Po troch hodinách od útoku jazdy bol výsledok zrejmý.

Šlo o najväčšiu porážku Osmanov v dejinách. Už počas obliehania padlo 20-tisíc Turkov, v bitke pri Viedni ďalších 15-tisíc mužov. Straty oslobodzovacej armády činili len asi 3 500 mužov. Turci opustili svoj tábor v zhone a zanechali takmer všetko bohatstvo Poliakom.

Jasajúci obrancovia mesta usporiadali pre vojenské velenie slávnostnú večeru, no pre obrovský smrad sa Poliaci presunuli do veľkovezírovho stanu a na druhý deň ráno až do Schwechatu. Kara Mustafa bol za neúspech odsúdený sultánom na trest smrti a podľa tradície ho v Belehrade zaškrtili hodvábnou stuhou.

DISKUSIA
15.7. 2016 8:15
Diskusia