V roku 1184 sa budúci rímskonemecký cisár Henrich VI. so svojimi dvoranmi usadil v Erfurte, kde sa snažil urovnať spor medzi svojim bratrancom vojvodom Ludwigom III. a mohučským arcibiskupom Konradom. Miestom rokovaní sa stalo horné poschodie fary kostola Peterskirche. Zišli sa tu významní ľudia z Henrichovho, Ludwigovho i Konradovho okolia, aby prerokovali situáciu.
Dnes ťažko povedať, koľko ľudí bolo na poschodí, určite ich však bolo viac než sto. Do sporu sa totiž začali primiešavať aristokrati z okolia Erfurtu, ktorí sa pridávali buď na stranu vojvodu, alebo arcibiskupa. Netušili, že nahnité drevené trámy pod nimi pomaly začínajú praskať. Neuniesli toľkú váhu a v jednom momente povolili.
Váha ľudí a stavebného materiálu bola taká veľká, že padajúca masa so sebou vzala aj ďalšiu podlahu a prepadla sa na prízemie. Bohužiaľ pre všetkých prítomných sa tu nachádzala zberná nádrž, do ktorej sa zachytával odpad z desiatok latrín a prevétov, špeciálnych výklenkov, ktoré slúžili ako vnútorné latríny na hradoch či iných rozľahlých sídlach.
Podľa dobových zdrojov si incident vyžiadal 60 mŕtvych. Len niekoľkí mali to šťastie, že zomreli už počas pádu. Tí zvyšní sa utopili v nevábne páchnucej zmesi exkrementov a moču, ktorá sa desaťročia zbierala pod farou. Medzi obeťami bolo mnoho významných mužov, avšak Henrich VI., Ludwig III. ani arcibiskup Konrad medzi nimi neboli.
Všetci traja mali obrovské šťastie. Keď sa zrútila podlaha, Konrad práve sedel v okne a popíjal víno. Zachoval duchaprítomnosť a držali sa okenného rámu dovtedy, kým neprišla pomoc. Henrich zasa prežil vďaka tomu, že sedel vo výklenku, s najväčšou pravdepodobnosťou išlo práve o prevét. Zachránila ho teda biologická potreba, tá istá, v ktorej výsledku sa utopili desiatky ľudí. Ludwig síce spadol, ale z nechutnej jamy sa vyhrabal a dokonca nepodľahol ani infekciám, ktoré ho potom trápili niekoľko týždňov.
Keď nabudúce budete sedieť na záchode, spomeňte si, že nástupcovi na trón Svätej ríše rímskej to kedysi zachránilo život.
