MENU
Menu
zdroj: Vikond65.livejournal.com
a

Spektrum Tank Cár: Ruský obrnenec, o ktorom vie len málokto. Prečo sa neujal?

Pred prvou svetovou vojnou bol tank len obyčajným konceptom. Armády s ním nemali žiadne skúsenosti a až do bitky pri Somme v roku 1916, kde tank prvýkrát použili Briti, sa na bojiskách neobjavil. Málokto však vie, že prvenstvo v tomto smere mohli zaknihovať Rusi a ich tank Cár.

Nákresy tankov sa objavili už v skicári Leonarda da Vinciho, ktorý si ich predstavoval ako človekom poháňané obrnené stroje kruhového pôdorysu s kanónmi po celom obvode. Za stredoveký „tank“ by sa s trochou zveličenia dali považovať aj husitské vozy, ktoré sa ukázali ako veľmi efektívne, či dokonca bojové slony, ktoré sa týčili na vojakmi, ale boli veľmi zraniteľné.

O tankoch začiatkom 20. storočia sníval aj spisovateľ Herbert G. Wells, ktorý si ich predstavoval ako 30-metrové obludy vyzbrojené kanónmi a puškami, dostatočne veľké na to, aby poňali celú čatu mužov. Nemali síce otočnú vežu, ale na vrchu takéhoto stroja mal byť podľa Wellsa vstupný otvor. Spisovateľ sa tak najviac priblížil k idey moderného tanku, ako ho poznáme dnes. Na druhej strane, výtvor Rusa Nikolaja Lebedenka bol z dnešného pohľadu úletom.

a
Zdroj: Public Domain

Keď vypukla prvá svetová vojna, žiaden skutočný tank neexistoval. Pred konfliktom sa síce vyrábali obrnené vozidlá, ale tie sa ukázali ako neefektívne pri prekonávaní prekážok v podobe zákopov či rôznych barikád. Boli tiež priťažké a v rozmočenom blatistom teréne sa nedokázali pohybovať. Problém napokon vyriešili pásy, vďaka ktorým sa hmotnosť vozidla rozložila na väčšiu plochu. Využívajú sa dodnes.

Lebedenkov tank Cár bol iný. Týčil sa do výšky desať metrov a vyzeral ako obrovská trojkolka s dvoma mohutnými kolesami vpredu a jedným podstatne menším kolieskom vzadu. Medzi nimi bol oceľový trup, ktorý niesol dva kanóny kalibru 76,2 milimetra a viacero guľometov kalibru 7,62 milimetra na ochranu pred nepriateľskou pechotou. Každé koleso poháňal jeden vnútorný motor s výkonom 250 koní.

Lebedenko prirovnal dizajn Cára k visiacemu netopierovi, vďaka čomu si stroj vyslúžil prezývku Netopyr. „S takýmito strojmi prelomíme všetky nemecké línie v priebehu jedinej noci a Rusko vyhrá vojnu,“ vystatoval sa Lebedenko.

Najprv vyrobil zmenšený model tanku z dreva, pre pohon použil motorček z gramofónu a návrh prezentoval cárovi Mikulášovi II. Panovníka Netopyr nadchol a vývoj projektu dostal jeho požehnanie.

V lete 1917 bol prototyp hotový a pripravený na skúšky. Každému bolo jasné, že prepravovať 60 ton vážiaci stroj na dlhé vzdialenosti by bolo mimoriadne nepraktické, a preto bol navrhnutý tak, aby sa dal rýchlo rozobrať, presunúť na bojisko a tam poskladať. Keď ho však dovliekli na miesto testovania a zložili, zistilo sa, že na zadnom kolese spočíva priveľa hmotnosti. Zarylo sa do rozmočenej zeme a Lebedenko so svojimi mužmi ho nedokázali dostať z miesta.

Netopyr mal aj ďalšie nevýhody. Bol obrovský, čo z neho robilo ľahký terč pre delostrelectvo. Mohutné predné kolesá tiež už na pohľad vyzerali krehko a stačila by jediná explózia granátu, aby im zlikvidovala vnútorný výplet. Navyše tiež podstatne zmenšovali palebný uhol kanónov, preto by sa tank musel pri streľbe na určený cieľ zložito otáčať. Ruská armáda sa napokon rozhodla, že ide o zbytočný vynález, zastavila financovanie projektu a z Lebedenka sa stal smutný hrdina. Ešte v roku 1917 emigroval do USA a jeho ďalší osud je neznámy. Replika tanku Cár sa dnes nachádza v múzeu pri Moskve.