S myšlienkou na zrýchlenie socialistického pokroku tým, že sa z týždňov odstránia víkendy, prišiel boľševický ekonóm Jurij Larin. Svoj koncept nazval „nepreryvka“ a spočíval v neprerušenom pracovnom týždni. Chcel skoncovať s nedeľou ako dňom pracovného pokoja a miesto navrhol päťdňový týždeň a zvláštny systém voľných dní.

Larin vystúpil so svojím nápadom na 5. všeruskom zjazde sovietov v máji 1929. Návrh mal podľa neho ponúknuť pospolitému ľudu novú pracovnú inšpiráciu a zároveň zvýšiť produktivitu v priemysle. Ľudia mali podľa neho štyri dni pracovať a na piaty deň oddychovať, tento piaty deň ale nebol pre všetkých rovnaký. Na zjazde síce s myšlienkou neuspel, podarilo sa mu však dohodnúť si schôdzku so Stalinom. A ten v mene industrializácie nechal nepreryvku zaviesť.

Celá pracovná sila sa rozdelila do piatich skupín a každá z nich mala voľný iný deň. V každý deň tak boli v práci štyri pätiny proletariátu. Každý pracujúci dostal farebné označenia a v kalendári tak vedel zistiť, kedy má vlastne voľno. Na papieri to vyzeralo jednoducho, priemysel mal rásť a ľudia mali byť spokojní, veď dostali počas roka viac voľna.

Potom sa ale začali prejavovať neduhy nového systému. Predstavte si, že štyri dni pracujete a chcete si s rodinou vychutnať voľný deň. Lenže doma nikto nie je. Manželia často nemali rovnaký voľný deň, rovnako ako ho nemali kamaráti z rôznych fabrík. Pomerne rýchlo začali protesty, ľudia prestávali chodiť do práce a produktivita klesla. V roku 1931 už musel osobne zakročiť Stalin a pridať k týždňu jeden deň. No a v roku 1940 sa napokon opäť objavil sedemdňový týždeň. Utópia nevyšla. Slovami klasika: „Snažili sme sa spraviť to najlepšie, ale dopadlo to ako vždy.“