Na jeho kvalitné a rozsahom dlhšie články čitatelia nedajú dopustiť. Venuje sa v nich tým najrôznejším zaujímavostiam, aké si len viete predstaviť, a len máloktorá oblasť ľudského poznania je mu úplne cudzia.

Radomír

Existuje veľa tvorov so schopnosťou lietania, no táto danosť vo všeobecnosti nie je vlastná rybám. Lietajúce ryby však existujú: dokážu vyskočiť z vody a lietať alebo plachtiť na veľké vzdialenosti, čo využívajú na únik pred predátormi. Lietajúca ryba má telo v tvare torpéda, ktoré jej pomáha získať dostatok energie na to, aby prerazila hladinu vody. Ryba pláva rýchlosťou až 60 kilometrov za hodinu a jej prsné plutvy sa vyvinuli do veľkých krídel, ktoré jej umožňujú vznášať sa vo vzduchu. Ryba dokáže letieť až do vzdialenosti 200 metrov, pričom chvostovú plutvu používa ako vrtuľu. V roku 2008 v Japonsku pozorovali lietajúcu rybu, ktorá kĺzala až rekordných 45 sekúnd.

U tohto chrobáka sa vyvinul zvláštny spôsob obrany pred predátorom, jeho larvy sa totiž ukrývajú vo vlastných výkaloch. Ich trus je jedovatý a nepríjemný zápach spoľahlivo odoženie potenciálnych konzumentov. Chrobák sa živí rastlinami, na ktorých parazituje a prijaté toxické látky opätovne využíva vo výkaloch. Táto obrana má príznačný názov „fekálny štít“. Výkaly vypudí na chrbát iných chrobákov sériou svalových kontrakcií v bruchu a časom na tele vytvoria dokonalý ochranný štít.

Aj potomstvo tohto farebného vtáčika sa pokrýva vlastnou telesnou tekutinou, aby sa nestalo potravou pre hladné zvieratá. Tentoraz ide o zvratky, ktoré tvoria ochranný štít. Vtáčie mláďatá pod zvratkami neuveriteľne smrdia, takže je menej pravdepodobné, že ich predátor zožerie. Krakle cítia pach zvratkov aj na väčšie vzdialenosti a dokážu rýchlo priletieť späť do hniezda, aby mláďatá ochránili. Krakľa je jediný vták, ktorý používa zvratky ako formu komunikácie.

Najnechutnejší obranný mechanizmus v prírode používa morská uhorka (holotúria). Keď sa cíti ohrozená, dokáže vyvrhnúť vlastné vnútorné orgány spolu s toxínom holoturínom, ktorý je pre mnohé ryby smrteľný a u ľudí môže vyvolať kožné vyrážky. Chýbajúce orgány tvorovi v priebehu 1,5 až 5 týždňov dorastú. Niektoré druhy holotúrií môžu vychrliť masu dlhých lepkavých vlákien, ktoré veľmi rýchlo tvrdnú. Ak nimi zasiahnu človeka, neostáva mu nič iné, len všetky chlpy na „postihnutom“ mieste oholiť.

Keď sa k vtákovi priblíži predátor, sup pred neho vyvrhne celý obsah žalúdka. Tento trik používa buď ako ponuku potravy namiesto seba alebo ako spôsob obrany. Zvratky supovca sú totiž totálne nechutné a zápach odradí väčšinu šeliem. Supovec tiež môže utiecť rýchlejším tempom, pretože je oveľa ľahší. Niektoré hladujúce zvieratá sa však predsa len uchýlia ku konzumácii zvratkov, aj keď sú veľmi kyslé a môžu im popáliť vnútornosti.

Mlok iberský, ktorý žije na Pyrenejskom polostrove a v Maroku, má neuveriteľnú schopnosť. V prípade ohrozenia si pretlačí rebrá cez kožu von. Tie následne fungujú ako zbrane na odvrátenie nebezpečenstva, ktoré prichádza od potenciálneho útočníka. Napriek prasknutiu kože tento proces mlokovi nespôsobuje bolesť. Aby to dokázal, musí odtiahnuť rebrá od chrbtice, čím zväčší ich uhol až o päťdesiat stupňov. Koža sa mu natiahne a kosti ju pretrhnú. Zároveň cez póry na koži vylúči jedovatú látku. Špicaté rebrá prepichnú útočníkovu kožu a mlok vystrekne do neho jed, čím ho dokáže usmrtiť.

Malajský mravec bráni kolóniu tým, že sa „vyhodí“ do vzduchu. Na tele má dve veľké žľazy plné jedovatej chemikálie, ktoré odpáli prudkým stiahnutím svalov. Po ich prasknutí dôjde k uvoľneniu lepkavej jedovatej látky, ktorá spôsobí nepriateľovi extrémne podráždenie a poleptanie. Bohužiaľ, tento čin mravca veľakrát stojí vlastný život.