Annie, Honoria a Sarah O´Halloranové žili s rodičmi a bratmi Patrickom a Frankom v malej Írskej dedine Bodyke. Žili v podnájme u plukovníka Johna O´Callaghana, ktorý zdvihol rodine nájomné a pýtal desať 31-librových splátok ročne. Súd rozhodol, že výška splátky môže byť maximálne 22 libier, no rodinu rozhodnutie neuspokojilo, keďže predtým splácala len 13 libier. A tak postupne dĺžila plukovníkovi dvojročný nájom.
O´Halloranovci vedeli, že časom ich budú chcieť nútene vysťahovať, a tak podnikali kroky na opevnenie domu. Okolo budovy vykopali zákop, zabarikádovali väčšinu okien a dverí a nechali len malé obranné otvory, pri ktorých mali pripravené vidly, palice a vrecia s pieskom.
V poslednom májovom týždni roku 1887 sa v okolí domu zhromaždil obrovský dav, ale k vysťahovaniu nedošlo. Miestny šerif, O´Callaghanov zástupca, úradník, dvaja vojaci, exekútori a 14 najatých sťahovákov. Keď sa sťahováci dostali tesne k domu, sestry na nich vyliali vriacu vodu. Okamžite sa dočkali vyhrážok, že vojaci začnú strieľať, no na pobavenie davu sa ženy nevzdali.
Z okien hádzali nádoby s vriacou vodou a udržiavali sťahovákov v dostatočnej vzdialenosti. Dorazili aj policajti, ktorí sa štverali na poschodie rebríkom. Hneď prvému Honoria vytrhla z rúk pušku a jej brat Frank ho zrazil na zem. Honoria tak úspešne ubránila poschodie, no jej sestry a brata Patricka v prízemí postupne premohli.
V nasledujúcich dňoch sa incident tešil značnej pozornosti írskych médií a prakticky všetky noviny vyzdvihovali statočnosť rodiny a predovšetkým troch sestier. Prípad sa však dostal aj pred súd. Patricka a Franka poslal sudca na tri mesiace za mrežami a nútenú prácu. Rovnaký trest v trvaní jedného mesiaca postihol Honoriu a Anne, Sarah a matka sestier Harriet vyviazli bez trestu.
O ďalšom osude sestier sa nevie prakticky nič. V roku 1911 sa však konalo sčítanie ľudu, z ktorého vyplýva, že v Bodyke stále žila prinajmenšom Harriet a ona sama už bola v tom čase prenajímateľkou.
