V porovnaní s molekulami vzduchu majú rádovo väčšie rozmery. Na rozdiel od rozptylu slnečného žiarenia na malých čiastočkách vzduchu a molekulách sa na vodných kvapkách a kryštáloch približne rovnako rozptyľuje žiarenie z celej viditeľnej oblasti spektra. Preto sa oblak javí biely. Rozloženie rozptýleného žiarenia okolo veľkej častice nie je rovnomerné – prevládajúci smer rozptýleného žiarenia závisí od tvaru a vlastností častice.

Výrazne biele sa na oblohe javia horné hranice kopovitých oblakov, ale aj vysoké oblaky v tvare rias alebo kôpok, cez ktoré presvitá slnečný kotúč. Stredné, nízke a búrkové oblaky už majú sivé až tmavosivé okraje, hlavne pri pohľade zospodu.

Spôsobuje to jednak ich väčšia hrúbka, keď hrubá vrstva oblakov takmer úplne pohltí priame a rozptýlené slnečné žiarenie, a jednak to, že obsahujú aj väčšie vodné kvapky, rôzne formy zhlukov ľadových kryštálov alebo ich zmes, ktoré v spodnej časti oblaku dosahujú dostatočnú hmotnosť na to, aby z oblaku vypadávali ako zrážky.

Schopnosť veľkých vodných kvapiek a ľadových krúp rozptyľovať viditeľné žiarenie je malá, výraznejšie ho pohlcujú. Preto je spodná strana oblakov, z ktorých vypadávajú zrážky, tmavosivá, niekedy až čierna.