Aj keď to môže znieť čudne, jedným z významných zdrojov morskej soli sú rieky. Dážď presakuje pôdou, rozpúšťa malé množstvá minerálnych látok vrátane solí a odnáša ich do potokov a riek, ktorými sa potom dostanú do mora. A z neho už nemajú kam uniknúť.

Iným zdrojom sú minerály v zemskej kôre pod oceánskym dnom. Puklinami v morskom dne sa voda dostáva do zemskej kôry, tam sa ohreje na extrémne vysokú teplotu a vracia sa späť spolu s nákladom v podobe rozpustených minerálov.

Za slanosť morí môžu aj podmorské sopky, ktoré vyvrhujú do oceánu veľké množstvo roztavenej horniny. Z nej sa potom do morskej vody uvoľňujú chemické látky. Na vine je dokonca aj vietor, ktorý do mora privanie pevné častice zo súše.

Slanosť morí nie je všade rovnaká – menšia je napríklad v oblastiach, kde sa topia ľadovce. Najslanšie je Červené more, ktoré sa extrémne vyparuje a je tam málo zrážok. Spomedzi najslanších jazier je najznámejšie Mŕtve more, ktorého breh je najnižším bodom na súši, a preto sa voda môže odtiaľ dostať jediným spôsobom – odparovaním. Minerály sa nemajú kam odplaviť a následkom toho je približne tridsaťpercentný obsah soli v hornej vrstve vody. A keďže s rastúcou slanosťou sa zvyšuje aj hustota vody, v Mŕtvom mori môžete pokojne ležať na chrbte a čítať noviny.