Kasteláni v&nbsp;ruinách sa tešia na&nbsp;prekvapivé dobrodružstvá. Na&nbsp;Dobrej Vode ich potešili mince s&nbsp;vyrazenou dlaňou a&nbsp;písmenami DC, označujúcimi Dobrovodský hrad. Tieto žetóny, ktorým hovorili cajchy, dostávali robotníci za&nbsp;prácu. Bola to lokálna mena, ktorá je v&nbsp;rámci nášho územia unikátna. Hrad mal pravdepodobne väčší význam, ako mu dnes prisudzujeme.

Zvyšky hradu stoja na mieste staršieho hradiska z 13. storočia. Prvá písomná zmienka o ňom je z roku 1263. Hrad slúžil ako obrana pred vpádmi krvilačných Tatárov a na obranu obchodnej Českej cesty. Pôvodne bol kráľovským majetkom. Na konci 14. storočia sa stal majetkom Stibora zo Stiboríc, neskôr rodu Országhovcov. Za povstania Františka II. Rákócziho v roku 1703 bol poškodený, po oprave vyhorel a zostalo v ňom len väzenie pre poddaných. Od začiatku 19. storočia chátral.

Dobrá Voda

Martin Slezák z&nbsp;občianskeho združenia Renova je okrem Dobrej Vody kastelánom na&nbsp;hrade Korlátka na&nbsp;druhej, záhoráckej strane kopcov Malých Karpát. Začínal so stromom života na&nbsp;hrade Uhrovec, neskôr strávil 10 rokov na&nbsp;zrúcanine kostola a&nbsp;kláštora Katarínka. „Kúsok od&nbsp;Katarínky je hrad Dobrá Voda. V&nbsp;tom čase to bola zarastená ruina, o&nbsp;ktorú sa nikto nestaral. Dobrovodský hrad je jeden z&nbsp;najrozsiahlejších na&nbsp;Slovensku. Pred pár rokmi sme si mysleli, že je tretím najväčším u&nbsp;nás. Dnes už sú zamerané ďalšie predhradia iných hradov a&nbsp;klesli sme na&nbsp;piate či šieste miesto spomedzi 160 slovenských hradov. Z&nbsp;pohľadu množstva zachovaných múrov však patríme asi do&nbsp;prvej trojky.“

Najväčší hrad na&nbsp;Slovensku je Spišský, druhý Pustý hrad pri Zvolene. Martin si na&nbsp;začiatku kastelánskej kariéry myslel, že počas leta bude na&nbsp;Katarínke a&nbsp;jar a&nbsp;jeseň venuje hradom. „Museli sme sa naučiť murovať stredoveké murivo v&nbsp;praxi. Je to úplne iné ako kamenný múrik kdesi pred dedinským domom. Nakoniec to dopadlo tak, že som sa začal venovať len hradu. Zamestnalo ma to až tak, že sa dnes opravou hradov čiastočne živím,“ vysvetľuje. Množstvo času venuje písaniu projektov.

Pandémia zamiešala karty aj kastelánom. Nielenže nevedeli, ako ďalej, ale dostali aj menej peňazí. Našťastie, dobrovoľníci sa odradiť nedali. „Občania sú všelijakí. Niektorí majú pocit, že rekonštruujeme akosi pomaly. Veď za&nbsp;ten čas by už mali postavenú celú budovu… Nechápu, že ak niečo urobíme a&nbsp;splynie to s&nbsp;okolím, tak je to dobre. Zavolali na&nbsp;nás pamiatkovú kontrolu, ktorá prekutrala našu činnosť za&nbsp;posledných 10 rokov, skontrolovali všetky projekty a… Začali nám schvaľovať dvojnásobné dotácie. Nič nám nevytkli, všetko bolo v&nbsp;poriadku. Sťažnosť nám urobila veľmi dobrú službu. Naše prvotné rozčarovanie sa zmenilo na&nbsp;radosť.“

Hrad Dobrá Voda je obrovský, štátny, prenajatý na desiatky rokov poľovníckemu združeniu. Robia na ňom dobrovoľníci. „Pamiatkari k nám počas leta chodia na kontroly aj päť- či šesťkrát. Takto sledovanú prácu má asi len málokto.“ Hrad Korlátka si k Dobrej Vode Martin adoptoval na podnet kolegu Jána Jakubca. „Chcel, aby som mu pomohol s hradom, ktorý mal u seba doma. Do dvoch rokov sme začali. Obec, ktorej patrí, je ústretová. Tak som sa stal samozvaným kastelánom na druhom hrade.“

O kastelánoch z hradov Tematín, Šášov, Blatnica, Jasenov a Slanec sa dočítate na ďalšej strane...

Vznikol okolo roku 1250 po vpáde tatárskych vojsk. Divokým jazdcom sa dokázali ubrániť len ťažšie dostupné kamenné stavby. Hrad vlastnilo viacero bohatých rodov. Postupne ho dostavovali a opevňovali. Súčasnú podobu získal okolo roku 1700, keď hrad vlastnili Bercsényiovci. Mikuláš Bercsényi sa stal hlavným generálom povstaleckých vojsk Františka II. Rákócziho. Po porážke musel hrad opustiť. Cisárske vojská ho v roku 1710 nešetrili a vypálili ho. Odvtedy pustol.

Tematín

Mojmír Choma chodil so skautmi po&nbsp;hradoch. „Po&nbsp;roku 2000 som sa presťahoval do&nbsp;Piešťan. Mal som dva sny. Uvažoval som, či si založím ranč s&nbsp;koňmi alebo začnem opravovať hrad. Tá druhá možnosť mi prišla jednoduchšia,“ smeje sa. Pochádza z&nbsp;Banskej Bystrice, chodil na&nbsp;leteckú školu do&nbsp;Trenčína, potom študoval v&nbsp;Bratislave. Do&nbsp;Piešťan sa dostal, keď sa mu do&nbsp;mesta barlolámača presťahovala rodina. „Som migrant,“ dodáva s&nbsp;úsmevom.

Tematín mal z&nbsp;Piešťan najbližšie. „Občianske združenie Hrad Tematín založili skauti z&nbsp;Bratislavy. Ja som sa k&nbsp;nim hneď pridal. Prvé brigády začali v&nbsp;roku 2007. Odvtedy to ťaháme. Keď sme sem prišli, bola to len kopa skál v&nbsp;lese. Všetko bolo zarastené. Hneď sme začali so stabilizačnými prácami.“ Mojmír je vyštudovaný letecký mechanik, ktorý má za&nbsp;sebou štúdium inžinierskej geológie a&nbsp;hydrológie. „Po&nbsp;vysokej škole som začal s&nbsp;hradom, ktorý ma tak nadchol, že som vyštudoval archeológiu. Aspoň nemáme problém hľadať odborníka. Žiaľ, nemám licencie, takže sa aj tak musím spoľahnúť na&nbsp;kolegov, kamarátov,“ vysvetľuje.

Prioritou na&nbsp;Tematíne je zabezpečiť múry, ktoré stoja. Ich archeológia sa zameriava na&nbsp;vrstvy, do&nbsp;ktorých nevyhnutne potrebujú zasiahnuť. „Väčšinou je to napadaná sutina. Do&nbsp;kultúrnych vrstiev sa snažíme nezasahovať. To prináša aj jednoduchšiu dokumentáciu. Chceme zachrániť to, čo stojí. Budú nasledovať výskumné sondy.“ Napriek tomu našli všeličo. „Najviac máme častí z&nbsp;pecí. Našli sme niekoľko krásnych nepoškodených zelených kachlíc. Uvažujeme, že by sme podľa nich odliali ďalšie a&nbsp;jednu pec postavili.“

Prekvapenia na&nbsp;Tematíne zažívajú takmer každý deň. „Napríklad, keď sa nám z&nbsp;kôpky hliny podarí vyhrabať schodisko či schodiskovú vežu. V&nbsp;bastióne sme objavili tajnú chodbu, o&nbsp;ktorej síce všetci vedia, ale je to tajné.“ Príjemným prekvapením bolo aj to, že štát po&nbsp;zatiaľ najtvrdšom lockdowne predsa len prispeje na&nbsp;zachovanie slovenských hradov. „Desať ľudí z&nbsp;úradu práce tu už síce nebudeme môcť zamestnať, ale aj tak sa tešíme. Najviac peňazí dávame na&nbsp;výskumy.“ Opravovať hrady tak, že si združenie zavolá majstrov z&nbsp;krčmy, nemožno. Všetko je pod prísnym dohľadom. „Je to krásny pocit, keď sa nám niečo podarí a&nbsp;môžeme sa tým kochať.“

O kastelánoch z hradov Šášov, Blatnica, Jasenov a Slanec sa dočítate na ďalšej strane...

Občianske združenie Zachráňme hrady je združenie združení, ktoré zastrešuje kastelánov troch desiatok hradov. K tomu zjednocujú záchrancov kláštorov, kostolov a ďalších historických objektov na Slovensku. Na webovej stránke Zachranmehrady.sk je o členoch napísané: „Ich spoločnou črtou je, že vznikli ako občianske združenia nadšencov, ktorým leží na srdci stav pamiatok a chcú ho reálne zlepšiť. Hlavnou doménou členov je záchrana ruín a torzálnej architektúry.“ To nie je jednoduché. Nedá sa len tak prísť k ruine a pustiť sa do jej spásy. Každá niekomu patrí, majiteľ musí súhlasiť, pamiatkari musia každú činnosť a zmenu odobriť a sami záchrancovia majú ťažkú hlavu z toho, čo všetko ešte musia a chcú dodržať.

Jeho prvotnou úlohou bolo strážiť pohronské obchodné cesty a vyberať mýto. Písomnosti zmieňujú kráľovský hrad  v roku 1253 ako majetok bratov de Vancha alebo de Bancsa. Jeden z nich, Štefan, bol vtedy ostrihomským arcibiskupom. Hrad sa neskôr stal strediskom panstva Šášov. Pôvodný názov hradu bol Šúšol. V prvej zmienke je to Castrum de Susol. Vlastnilo ho viacero viac či menej významných šľachticov. Za thökölyovského povstania v roku 1677 sa povstalci zmocnili hradu a vyplienili ho. V roku 1708 ho dobyli cisárske vojská, podpálili ho a odvtedy chátra.

Šášov

Kastelán hradu Šášov Rastislav Uhrovič začínal v roku 2002 s partiou, ktorá o rok neskôr založila Združenie na záchranu hradu Šášov. „Zaujal ma článok v miestnych novinách o 750. výročí vzniku hradu Šášov. Bola v ňom aj zmienka, ako spisovateľ, maliar a publicista Janko Alexy vyzýval na jeho záchranu. To bol jeden z impulzov, prečo vzniklo naše občianske združenie.“ Rasťo je ekonóm, ktorý sa venuje cestovnému ruchu. Stará sa o ubytovacie zariadenie. „Vyštudoval som cestovný ruch. Mojimi veľkými záľubami sú geografia cestovného ruchu a dejiny umenia. Mám to v sebe asi zakorenené. Neviem prečo, ale je to tak.“

Šášovsky hrad zachraňovali už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Z toho času pochádza aj návrh záchrany hradu. Žiaľ, iba z neho odstránili niekoľko zásypov a od osemdesiatych rokov opäť pustol. Dnes sa mu okrem dobrovoľníkov venujú nezamestnaní z úradu práce. „Aby sme mohli zachraňovať, museli sme sa postarať o vyrovnanie pozemkov. To bol zabijak, ktorý trval až do roku 2013. Prvú vážnejšiu aktivitu sme si mohli dovoliť až potom. Len sme upratovali. Dovtedy ani ministerstvo kultúry nepodporovalo záchrancov hradov. Postupne sme sa dobýjali zdola až k hornému hradu. Vďaka projektu s nezamestnanými sme sa pekne rozbehli. Upratané máme, tak sme sa pustili do spevnenia a stabilizácie objemových múrov.“

V posledných rokoch sú návštevníci takmer bezproblémoví. Ak sa niekomu niečo podarí, kastelán sa snaží o čo najrýchlejšiu nápravu. „Najčastejšie nám tu zostávajú odpadky. Nič zásadné.“ O hrad sa okrem ľudí stará šesť kôz. Dohliadajú, aby vegetácia opäť nezačala hltať históriu.

O kastelánoch z hradov Blatnica, Jasenov a Slanec sa dočítate na ďalšej strane...

Hrad začali stavať v druhej polovici 13. storočia. Prvú písomnú správu o ňom máme z roku 1300. Jeho majiteľom bol Peter z Brezovice. Neskôr sa stal kráľovským majetkom. Hrad postavili na ochranu cesty Magna via, ktorá sa tiahla z Nitry na sever. Keď sa obchodná cesta presunula, hrad sa stal neatraktívnym. Vlastnilo ho viacero významných rodov, no o jeho údržbu sa nijako vážne nezaujímali. Hrad rozšírili až Révayovci. Na konci 17. storočia sa ho zmocnili povstalci Imricha Thökölyho, na začiatku 18. storočia aj kuruci Františka II. Rákócziho. Ešte ho na chvíľu používali, ale od roku 1790 pomaly pustol.

Blatnica

Kastelánka Iveta Vaňková sa udomácnila na hrade Blatnica. Jej hradný príbeh sa začal šermom, ale už predtým ju zaujala história. „Robila som a robím všeličo. Na začiatku bola škola,“ hovorí. „Záujem o históriu vo mne prebúdzala dejepisárka na základnej škole. Pochádzam z martinskej Priekopy. Na strednej škole som chcela študovať archeológiu, ale nejako sa z toho upustilo. Išla som na stavebnú priemyslovku, čo mi teraz nie je na škodu. Študovala som dopravné staviteľstvo, odbor cesty a mosty. Ako prvé sme si k hradu museli vybudovať cestu,“ spomína s úsmevom.

Namiesto vysokej školy odišla na materskú. História jej však nedala pokoj. Dostala sa do prvej šermiarskej skupiny v Turci. „Mali sme domovskú scénu na Sklabinskom hrade, o dve doliny ďalej. V tom čase sme sa začali schádzať na dobrovoľnícke brigády.“ Po siedmich rokoch so šermiarmi na Sklabinskom hrade sa Iveta posúvala do ďalších skupín, až kým si v roku 2006 nezaložila vlastnú. Rok nato aj Diadém – združenie záchrany hradu Blatnica. Ukážkam stredovekého života sa venuje dodnes. „S prvými aktivitami na hrade sme začali v roku 2007. Bolo to tu zarastené, tak ako na každom hrade, ktorý nemal kastelána. Čistili sme ho a čistili…“

Blatnica sa ponúkala sama. Hrad bol voľný. „Padol mi do oka. Pri vykopávkach v okolí našli aj diadém. Bolo to znamenie, pretože tak sa už volala moja šermiarska skupina. Pred dvoma rokmi som v archívoch objavila, že v osade pod hradom sa narodil môj pradedo. Neviem, ako sa sem dostali jeho rodičia, ale raz to možno zistím. Aj to je znamenie.“

Iveta pracovala vo firme. Starala sa o materiálno-technické zabezpečenie. Ďalšia dobrá škola pre samozvaného kastelána. „Okrem práce a šermu som hrala kolky. Chodievali sme súťažiť o svetové a európske poháre. Pred troma rokmi som sa rozhodla opustiť veľkú reprezentáciu a uskromnila som sa s miestnou z Turca. Musela som si vybrať medzi stálou prácou, hradom a kolkami. Počas voľných chvíľ som stíhala ešte šermiarske tréningy.“

Po tom, ako sa začal projekt s nezamestnanými na hradoch, si mohla dovoliť nechať zamestnanie a venovať sa najmä hradu. Keď sa ozvali staré zranenia, nechala aj kolky... „Zabudla som na mačky a starorodičovskú záhradu v Košťanoch,“ dodáva. „Keď idem z hradu a ešte vládzem, starám sa o rastlinky… Ale to je len taká bokovka.“

Jedna z mála kastelánok na Slovensku sa teší zo svojho panstva. Révayovci po bitke pri Moháči začali na hrad Blatnica „odkladať“ vdovy. „Prvá bola ešte manželka grófa Erdődyho. To ešte nebola Révayová. Ale Révayovci asi zistili, že je to dobrý nápad, a nechali tu dožiť ďalšie štyri vdovy a jednu starú dievku zo svojho rodu. Zachovali sa o tom aj súpisné materiály. Mali to zrátané. Vďaka vdovám hrad vydržal stáť dlhšie. Šľachta už bývala v kaštieľoch v dedinách. Tu našli miesto pre odložené dámy.“ Medzi členkami súčasného združenia sú štyri rozvedené a tri slobodné ženy. „Tradície dodržiavame,“ smeje sa Iveta. „Máme v združení aj pár chlapcov, ale ženské činnosti sú nám bližšie. Napríklad, keď robíme prezentáciu stredovekej kuchyne.“

Život na hrade nie je len príjemná romantika. Na hrade Blatnica za ľadovňou údajne našli lebku so zámkou na ústach. „Bol to priestor, do ktorého pravdepodobne zaživa zamurovali nespoľahlivého mnícha, pretože zradil spovedné tajomstvo. To bol vraj bežný trest. Zámky dostávali na ústa zaživa.“

O kastelánoch z hradov Jasenov a Slanec sa dočítate na ďalšej strane...

Každý poriadny hrad má niečo tajné, najčastejšie chodbu. Väčšina týchto dobre skrytých podzemných tunelov viedla do inej dôležitej stavby.&nbsp;Historici na&nbsp;tajné chodby neveria a&nbsp;smejú sa z&nbsp;nich. Vraj ako môžu byť tajné, keď o&nbsp;nich vieme dodnes. Napríklad z&nbsp;hradu Jasenov údajne viedla chodba až do&nbsp;Humenného. Chýry o&nbsp;rôznych tajnostiach sú dráždivé, ale neuchopiteľné. Hmatateľné veci, voňajúce históriou, sú nakoniec zaujímavejšie. V&nbsp;Jasenove našli napríklad delovú guľu a&nbsp;kopu ďalších nálezov.

Postavili ho po vpáde Tatárov v 13. storočí. Strážil prístupovú cestu z oblasti dnešného južného Slovenska smerom na Humenné a ďalej na sever. Prvá písomná zmienka o ňom je z roku 1328. Pravdepodobne ho postavili Račkajovci. Pôvodom Taliani Drugetovci ho dostali po bitke pri Rozhanovciach. V roku 1644 hrad obsadili vojská Juraja Rákócziho. Pri obliehaní ho ťažko poškodili a neskôr ho už neopravovali. Začiatkom minulého storočia sa pustili do obnovy. Tú zmarila prvá svetová vojna.

Jasenov

Niektoré hrady obnovujú občianske združenia, iné samospráva. Kastelánkou na&nbsp;obecnom hrade Jasenov je starostka Lucia Sukeľová. Práce koordinuje prostredníctvom obecného podniku cez občianske združenie. Lucia je starostkou druhé volebné obdobie. Pochádza zo susedného Humenného. „Moji rodičia tu pred pätnástimi rokmi kúpili pozemok. Po&nbsp;nich sme si tu vybudovali rodinné hniezdo aj my. Nemáme tu však žiadnych príbuzných alebo rodinné väzby.“

Bola fascinovaná tým, čo dedina na&nbsp;rozdiel od&nbsp;mesta ponúka. Vzácny je pre ňu aj hrad. „Môžete sa v&nbsp;komunálnej politike snažiť, ako len chcete, budovať parky, oživovať mesto zeleňou, ale hrad buď máte, alebo nemáte. Je to obrovský dar. Ako človek z&nbsp;mesta, ktorý nezažíval komunitný život, som prekvapená záujmom susedov o&nbsp;verejné veci. Funguje tu veľa aktívnych záujmových organizácií. S&nbsp;nimi sa dá budovať kultúrny život a&nbsp;úzko komunikovať aj o&nbsp;komunálnej politike. To v&nbsp;mestách chýba. Pomáha to rozvoju obce.“

Na&nbsp;práci starostky ju fascinuje, že obec&nbsp; môže posúvať vpred a&nbsp;zveľaďovať život občanov. „Do&nbsp;obce som prišla, keď som bola na&nbsp;materskej dovolenke. Keď ľudia v&nbsp;tichej časti začali kopiť divokú skládku, mrzelo ma to. Predtým si tú časť staršie deti kosili a&nbsp;zveľaďovali. Mrzelo ma, že kým chlapci hrali futbal, dievčatá na&nbsp;nich pozerali z&nbsp;kôp smetí. Vtedy som začala písať svoj prvý projekt. Vytvorili sme oddychovú zónu pre hendikepovaných. V&nbsp;našej obci máme zvýšené počty detí s&nbsp;mentálnym a&nbsp;telesným postihnutím. Ako matka som im chcela prejaviť spolupatričnosť. Neskôr som sa stala poslankyňou a&nbsp;uvedomila som si, že ma komunálna politika baví.“

Ekonómka a&nbsp;bývalá banková poradkyňa sa stala starostkou. „So záchrannými prácami na&nbsp;hrade začal môj predchodca. Založil Združenie na&nbsp;záchranu Jasenovského hradu a&nbsp;zapojil sa do&nbsp;obnovy národnej kultúrnej pamiatky. Jeho aktivity som zdedila, z&nbsp;čoho sa veľmi teším.“

Hrad bol neslávne slávny falšovateľským umením. „Drugetovci, ktorí v&nbsp;mocenskom boji podporili kráľa Karola, dostali za&nbsp;odmenu aj hrad Jasenov. Žili naplno a&nbsp;hýrili. Bolo im málo cirkevného zlata, ktoré zhromaždili a&nbsp;pomíňali. Keď si nemali za&nbsp;čo užívať, zavolali Majstra Mikuláša z&nbsp;Poľska a&nbsp;ten začal raziť falošné mince. Keď im na&nbsp;to prišli, popravili ho, ale panstvu sa nič nestalo. Ako fungujú oligarchovia dnes, fungovali aj v&nbsp;minulosti,“ dodáva Lucia. Hrad Jasenov sa časom stal panskou pýchou, ktorá sa vytŕčala nad krajinou.

O kastelánoch z hradu Slanec sa dočítate na ďalšej strane...

Pôvodné hradisko dal údajne postaviť už v roku 1220 jeden z potomkov Abovcov. Prvé písomné zmienky sú z konca 13. storočia. Majiteľ hradu a krajinský palatín Finta sa v roku 1281 postavil proti hospodárskym reformám. Spor vyvrcholil v boji pod hradom a skončil sa víťazstvom kráľa. Ladislav IV. ho dobyl a bol jeho. Po vymretí Árpádovcov vládla na hrade rodina Drugetovcov. V prvej polovici 15. storočia hrad aj s obcou vypálili. Za rákócziovsko-thökölyovských povstaní viackrát zmenil majiteľa. Keď sa Juraj II. Rákóczi dostal k moci, dal hrad podpáliť. Odvtedy pustol. Do roku 1937 boli v ruine zariadené tri izby, vyzdobené umeleckými pamiatkami a obrazmi majiteľov hradu. Počas druhej svetovej vojny ich však počas prechádzania frontu zničili alebo vyrabovali.

Slanec

Starí rodičia Eduarda Gajdoša boli zo Slanca. „K&nbsp;hradu som sa dostal cez historky, ktoré o&nbsp;ňom rozprávali. Hovorili o&nbsp;všeličom, o&nbsp;dedine a&nbsp;jej obyvateľoch. Hrad bol vždy kulisou diania. Narodil som sa v&nbsp;Košiciach. V&nbsp;Slanci som trávil víkendy a&nbsp;prázdniny. Je to môj druhý domov. Istý čas som tu mal prechodné bydlisko,“ spomína kastelán.

Hrad ho neustále priťahoval. Po&nbsp;škole odišiel do&nbsp;Nórska. Popritom na&nbsp;diaľku stále vnímal hrad. Ten chátral. „Oslovil som starostovu manželku, svoju rovesníčku, a&nbsp;pýtal som sa, či by sme s&nbsp;tým mohli niečo urobiť. Povedala mi, že obec už začala vybavovať pozemky. Neskôr sa mi ozvala, že by sme predsa len mohli založiť občianske združenie. Tak sme sa dali dokopy a&nbsp;začali sme hľadať, kto by nám mohol pomôcť. Občianske združenie Zachráňme hrad Slanec sa hneď stalo členom združenia Zachráňme hrady. Vypracovali sme projekt a&nbsp;začali s&nbsp;výskumami a&nbsp;prístupovou cestou.“

Slanec zostal dostupný len pešo po&nbsp;úzkej ceste. Prvý ťažší materiál vyvážal Edo na&nbsp;malotraktore. Zaujímavé je, že len málo ruín hradov má strechu. Pamiatkari ich nedovoľujú. Na&nbsp;ostatných hradoch Slancu závidia. Strecha je sen mnohých kastelánov. „Posledný majiteľ hradu gróf Forgách dal pred viac než sto rokmi strechu opraviť. Dostali sme povolenie obnoviť ju na&nbsp;základe podkladov z&nbsp;tohto obdobia. Veľa záleží na&nbsp;ľuďoch a&nbsp;ich prístupe. Nám strecha prešla,“ usmieva sa kastelán.

Ďalšia skvelá vec, ktorá sa podarila na&nbsp;Slanci, je lanovka. „Odpozeral som ju na&nbsp;maďarskom hrade Füzér. Cez rodinné známosti som sa dostal ku kastelánovi. Upozornil ma, že mám zabudnúť na&nbsp;malotraktor, pretože to s&nbsp;ním nebudeme stíhať. Tak som začal hľadať lanovku. Našiel som ochotného človeka, pána Komišáka, ktorý nám lesnú lanovku najprv prenajal, a&nbsp;keď sme mali peniaze, predal. Bol to prvý veľmi ústretový človek, ktorý nám nadšene pomohol.“ Na&nbsp;malotraktore to ozaj nešlo. Pol hodiny hore, pol hodiny dole, vyviezol 150 kilogramov piesku, čo bolo zúfalo málo, a&nbsp;mal dosť. „Musel som hore voziť materiál po&nbsp;práci, aby tu aspoň niečo bolo. Keď zapršalo, bolo to nebezpečné. V&nbsp;zákrutách som sa šmýkal,“ spomína vyštudovaný informatik.

Ako prvú opravili, spevnili a&nbsp;uzavreli vežu. Osadili strechu a&nbsp;pracovali na&nbsp;vnútorných priestoroch. „Rok som strávil v&nbsp;Nemecku a&nbsp;koordinoval práce na&nbsp;diaľku. Hrad je obecný na&nbsp;lesných pozemkoch. Opravy koordinuje obec. Máme skvelú spoluprácu a&nbsp;vzájomne sa dopĺňame.“ Hrad nad Slancom je stavba vo francúzskom štýle. Zaujímavé na&nbsp;ňom sú krakorce na&nbsp;veži. Tie sa len tak nevidia. Krakorec je podporný kamenný prvok, na&nbsp;ktorom bola osadená murovaná ochodza.

„Máme spoločnú históriu takmer so všetkými hradmi široko-ďaleko. Stavali ich v&nbsp;rovnakom období a&nbsp;v&nbsp;rovnakom období ich aj vypálili alebo vyhodili do&nbsp;vzduchu,“ dodáva Edo.

Počuli ste o nich? Pozrite si 6 neznámych slovenských hradov

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás

Počuli ste o nich? Pozrite si 6 neznámych slovenských hradov

Súvisiace články

FOTO Muž maľuje na listy, jeho talent je ohromujúci

FOTO Prekvapivé fakty o slovenských hradoch: Počuli ste o nich?

Najznámejšími obeťami súbojov sú dvaja Rusi, ich mená určite poznáte

Známe siroty: Viete, ktoré osobnosti vyrastali bez rodičov?

Vrcholový KVÍZ: Zistite, čo viete nielen o našich kopcoch

Ako rýchlo sa mení klíma? Pozrite si fotografie z NASA

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás