Keď vypukla prvá svetová vojna, život v rušnom Paríži akoby zrazu zastal. Všeobecná mobilizácia spôsobila, že muži odišli na frontu a ich prácu museli zastať manželky, dcéry, matky a sestry. Mnohé obchody sa zatvorili, otvorené však ostali všetky, ktoré predávali potraviny či tovar každodennej spotreby. Viaceré veľké hotely museli prepustiť zamestnancov, keďže nemali hostí. Niektoré sa zmenili na dočasné nemocnice.

V snahe zničiť francúzsku ekonomiku a zlomiť morálku nepriateľa začali Nemci bombardovať Paríž. Asi netreba hovoriť, že väčšinu obetí tvorili civilisti. Explózie šírili teror do takej miery, že francúzsky minister vnútra len pod hrozbou prísnych trestov zabránil vládnym úradníkom, aby ušli z mesta.

Vtedy sa na scénu začali vynárať vrecia s pieskom. Parížska scenéria sa zmenila. Aby ochránili slávne pamiatky pred bombami a šrapnelmi, Parížania začali pred budovami vŕšiť vrecia s pieskom a umelecké diela odnášali do podzemia, aby boli v bezpečí. Z katedrál sa odstraňovali cenné farebné okná, na oknách obchodov sa zasa začali vo veľkom objavovať lepiace pásky. Tie vraj mali zabrániť tomu, aby sa okno po výbuchu rozletelo na malé a nebezpečné časti. Nikdy sa nezistilo, či by práve pásky pomohli, každopádne fungovali aspoň ako psychologická vzpruha pre obyvateľov mesta.

Mesto bolo pravidelne terčom delostreleckého bombardovania z kanónov s extrémne dlhým dostrelom. Jednoznačne najznámejším bol Kaiser Wilhelm Geschütz, ktorý mal prezývku „Parížske delo“. Mal dostrel až 120 kilometrov, ale do akcie sa dostal až na jar 1918. Odhaduje sa, že kanón zabil asi 250 ľudí a ďalších 600 zranil. Nebezpečenstvo predstavovali aj vzducholode, ktoré sa využívali na bombardovanie.

S odstraňovaním vriec s pieskom sa pochopiteľne začalo až po vojne. Trvalo niekoľko mesiacov, kým Paríž získal svoju pôvodnú tvár. Fotografie z vojnových čias si môžete pozrieť v našej galérii.