Juliane Koepckeová práve zmaturovala na strednej škole v peruánskej Lime a vracala sa domov do výskumnej stanice v Amazonskom pralese, ktorú založili jej rodičia. Obaja boli zoológmi a v džungli žili už tri roky. Prázdniny tu vždy trávila aj Juliane.

Do lietadla nastúpila na Štedrý deň v roku 1971. Stroj mal už sedemhodinové meškanie, keď doň Juliane a jej matka Maria nastupovali. Let mal trvať menej než hodinu, po 25 minútach sa ale lietadlo dostalo do búrky, ktorá otriasala celým strojom. Z priestorov nad hlavou sa sypala batožina a zasypávala pasažierov oblečením a vianočnými darčekmi. Lietadlo sa mohlo vrátiť, no piloti sa rozhodli pokračovať a dodržať harmonogram.

Po desiatich minútach otrasov Juliane zazrela nad ľavým krídlom záblesk. Matka jej povedala: „To je koniec, je po všetkom!“ Prakticky okamžite začal stroj strmo padať k zemi. Svetlá v kabíne zhasli, ľudia jačali. Julianine sedadlo sa odtrhlo od trupu a ona padala celkom sama v ústrety džungli. Z nárazu si nič nepamätá, na istý čas stratila vedomie. Prebrala sa až na ďalší deň obklopená hustou vegetáciou.

Lietadlo sa rozpadlo približne vo výške tri kilometre nad zemou a Julianino prežila doslova zázrakom. „Celý nasledujúci deň som len ležala v polohe plodu, premočená a špinavá. Neustále pršalo,“ napísala neskôr vo svojich pamätiach.

Bolo vrchol obdobia dažďov, na stromoch nerástlo žiadne zrelé ovocie a nedal sa založiť oheň. Juliane vraj ale necítila strach, len opustenosť. Navyše istý čas žila v džungli a aspoň tušila, ako sa má správať, aby prežila pár dní.

„Otec mi vždy vravel, aby som hľadala vodný tok a pustila sa po jeho prúde. Potoky a rieky sú pre miestnych domorodcov ako cesty a pre strateného človeka je to jediná nádej, ako sa dostať do civilizácie,“ uviedla v pamätiach. Vyzbrojila sa teda palicou a vydala sa hľadať rieku.

Mala na sebe len krátke šaty a sandále. Okuliare, bez ktorých ledva videla, stratila pri páde z lietadla. Najprv chcela hľadať trosky stroja, ale žiadne nevidela. Blízko nej bol len akýsi balíček s vianočnými darčekmi a koláčom, ten však bol nasiaknutý vodou. Nežula, jednoducho ho vsala.

Prales bol plný nástrah: jedovatých pavúkov a hadov, múch a komárov. Z kríkov viseli lákavé bobule, ale Juliane ich nepoznala a tak ich radšej nejedla. Onedlho našla malý potok, ktorého sa držala a dúfala, že ju zavedie k rieke.

Kráčala štyri dni, keď našla prvé trosky lietadla. Na trojsedadle boli stále pripútaní pasažieri, zrútili sa hlavou nadol.

Na moment zastavila a kráčala ďalej, bola však čoraz vysilenejšia a zlomená kľúčna kosť bolela čím ďalej viac. Trvalo desať dní, kým sa dostala na breh väčšej rieky a našla malý čln a prázdnu chatrč s bandaskou benzínu. Ten použila na provizórnu dezinfekciu rán. „Spomenula som si, ako otec liečil zapálenú ranu nášho psa petrolejom. Povedala som si, že skúsim to isté s benzínom. Keď som si ho naliala na ranu, okamžite z nej začali vyliezať červy. Narátala som ich vyše tridsať.“

V tú noc spala v chatrči. Nasledujúci deň chcela pokračovať v ceste člnom, no pršalo, a tak radšej odpočívala. Okolo poludnia dorazila skupina rybárov, ktorá ostala v šoku. Muži jej však pomohli, dali najesť a dopravili ju loďou do najbližšej dediny, odkiaľ sa Juliane helikoptérou dostala do nemocnice.

Juliane Koepckeová strávila v Amazonskom dažďovom pralese jedenásť nocí a bola jedinou osobou, ktorá prežila pád lietadla. Po tragédii odišla do Nemecka, odkiaľ pochádzali jej rodičia, a získala doktorát z biológie. Neskôr sa vrátila do Peru a venovala sa výskumu netopierov. Vydala sa za entomológa Ericha Dillera a spolu vedú výskumnú stanicu, ktorú založili jej rodičia.