<p>Zrannej hmly sa vynára Ponte Vecchio. Pod mohutnými kamennými oblúkmi klenotníci, zoradení ako lastovičky na drôte, otvárajú starodávne stánky so sklopnými drevenými dvierkami. Popod najstarší most toskánskeho hlavného mesta práve prechádza vzácny hosť – volavka. Jej dlhému krku a&nbsp;štíhlemu telu by sa renesanční maliari veľmi potešili. Nemysleli sme si, že Starý most, jedna z&nbsp;najfotografovanejších stavieb vo Florencii, nás ešte dokáže prekvapiť. A&nbsp;predsa. Bez záujmu o&nbsp;milovníkov veslovania, ktorí sa vďaka úderom vesiel ladne kĺžu po vode len pár metrov od volavky, si tento vznešený vták premeriava vodu Arna s&nbsp;úmyslom nájsť chutné raňajky. Vyzerá, akoby sme si ho vysnili... Taká vzácnosť len na skok od múzea Galleria degli Uffizi? Prechádzka po nábreží dokazuje opak. Pod dvojitými oknami budov sa čľapkajú sliepočky vodné. Neďaleko hotelov sa kormorány a&nbsp;volavky popolavé venujú rannej hygiene. Divé kačky robia spoločnosť rybárom a&nbsp;veslárom. Od Ponte San Niccolò na východe mesta až po Parco delle Cascine na jeho západe plachtí po rieke život, ktorý Florenciu zapĺňa štebotom a&nbsp;kačkaním!</p>
<h3>Z rieky bola stoka</h3>
<p>Dlhé roky boli obyvatelia zvyknutí na úplne iný pohľad – ropné škvrny na hladine, špinu, zápach... Mesto vypúšťalo časť splaškov priamo do rieky. <em>„Z&nbsp;Arna sa stala skládka pod holým nebom,“</em> povzdychla si Gianna Innocentiová, zoologička z&nbsp;miestneho prírodovedného múzea. <em>„Ľudia doň hádzali všetko, aj vraky áut!“</em> Znečistenie bolo také rozsiahle, že Arno, ktoré pramení na hore Falterona v Apeninách priezračným prúdom, sa vo Florencii menilo na hnedastý vodný tok so zápachom, z ktorého napínalo na vracanie. Obyvatelia odeň odvracali zrak a na jeho brehoch sa darilo rôznorodému biznisu, hlavne obchodu s drogami a prostitúcii. Nový spôsob zmýšľania a výstavba purifikačného centra v obci San Colombano (jedenásť kilometrov západne od mesta), ktorá prebiehala v rokoch 1988 až 2008, postupne všetko zmenili.&nbsp;<em>„Asi pred desiatimi rokmi nám tunajší obyvatelia začali vysielať skutočne znepokojujúce signály,“</em> hovorí Gianna Innocentiová.</p>

<h3>Zázračná premena</h3>
<p>Uprostred mesta s&nbsp;365-tisíc obyvateľmi, ktoré za normálnych okolností ročne navštívi desať miliónov turistov, dnes stretneme ohrozené druhy živočíchov, ako je bučiak – brodivý vták so strakatým perím, alebo Potamon fluviatile, rarissimo (mimoriadne vzácny, pozn. preklad.) – sladkovodný krab, ktorý spôsobil roz­ruch v&nbsp;celom múzeu. <em>„Kraby v&nbsp;Arne, to bolo podľa mňa nemožné,“</em> spomína Gianna Innocentiová, špecialistka na kôrovce. A&nbsp;to až do jedného pekného dňa v&nbsp;júni 2017. <em>„Veľmi ma prekvapilo, keď sa mi päťsto metrov od Ponte Vecchio podarilo vyhnať z&nbsp;úkrytu dva jedince,“</em> dodáva. <em>„Arno znova ožíva a&nbsp;s&nbsp;ním aj biodiverzita, ktorú sme považovali za stratenú.“</em></p>
<p>Toskánska rieka nikdy nebola taká čistá. Dnes obsah kyslíka rozpusteného v jej vodách pozitívne vplýva na život vodných organizmov. Aj okolie rieky vzbudzuje čoraz väčšiu pozornosť – z&nbsp;nábrežia spravili pešiu zónu, na brehu vytvorili park... Rieka, ktorú dlho nikto nemal rád, sa mení na rekreačnú oblasť. Pozdĺž rieky Florencia nečakane odhaľuje svoju tvár živého, oslavujúceho, no i&nbsp;autentického mesta, ktoré rozvíja vlastný spôsob života na námestiach, v&nbsp;záhradách, stánkoch, na terasách i&nbsp;v&nbsp;nádhernom historickom centre, ktoré zastalo v&nbsp;čase.</p>
<p><strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong></p>

<h3>Bahenná potopa</h3>
<p>Kaviareň a&nbsp;cukráreň Buonamici je už neodmysliteľnou súčasťou známej štvrte San Frediano. Chodí sa tam na cantucci (mandľové sušienky) pečené podľa rodinného receptu, ktorý sa nemení už sedemdesiat rokov. Ale lákavé sú aj steny kaviarne plné spomienok. Pri pokladnici, kde zákazníci pijú kávu na jeden dúšok, visia staré fotografie pripomínajúce mladosť majiteľa – 83-ročného Roberta Buonamiciho. A&nbsp;spolu s&nbsp;ňou ukazujú prierez florentskou históriou. Na jednej fotografii sa pózujúci tínedžer Roberto drží s&nbsp;kamarátmi, so svojimi susedmi, okolo pliec, všetci v&nbsp;plavkách s&nbsp;nohami v&nbsp;Arne. O&nbsp;kúsok ďalej chlapci skáču do priezračnej vody. <em>„Tak ako veľa iných Florenťanov, aj ja som sa naučil plávať v&nbsp;rieke,“</em> nostalgicky spomína Roberto.</p>
<p><em>„Od marca do septembra sme sa kúpali a&nbsp;chytali ryby. Arno bolo morom uprostred mesta. Potom sa všetko zmenilo.“</em> Ukazuje aj ďalšie, desivé fotografie mesta zničeného vodou. V&nbsp;noci 4. novembra 1966 sa po týždňoch neutíchajúcich dažďov rieka naplnená vodou vyliala z&nbsp;koryta a&nbsp;prehnala sa historickým centrom rýchlosťou 70 kilometrov za hodinu. Mesto zaliala bahenná potopa. Hladina siahala až do výšky šesť metrov a&nbsp;voda pustošila všetko, čo jej prišlo do cesty. Zničila domy, obchody, kostoly, zatopila depozitáre múzea Galleria degli Uffizi, rozrazila dvere baptistéria svätého Jána Krstiteľa a&nbsp;ako fúria z&nbsp;nich strhla bronzové panely, ktoré vytvoril renesančný sochár Lorenzo Ghiberti. Škody boli obrovské: 34 mŕtvych, päťtisíc rodín bez domova, státisíce zničených alebo stratených umeleckých diel a&nbsp;rukopisov. A&nbsp;Florencia v&nbsp;šoku.</p>

<h3>Hlavné mesto</h3>
<p>Miestny historik a&nbsp;spoluautor diela o&nbsp;histórii Arna Andrea Petrioli uchováva vo svojom archíve stotisíc dokumentov a&nbsp;fotografií Florencie. <em>„Mesto založili Rimania okolo roku 50 pred naším letopočtom a&nbsp;rozrastalo sa okolo rieky,“</em> vysvetľuje. <em>„V&nbsp;stredoveku sa na brehoch Arna darilo vodným mlynom, garbiarom aj farbiarom. S&nbsp;renesanciou prišla éra pompéznych palácov a&nbsp;aristokracie.“</em> Aj v&nbsp;19. a&nbsp;v&nbsp;prvej polovici 20.&nbsp;storočia chodilo k&nbsp;Arnu mnoho ľudí, hlavne renaioli – robotníci a&nbsp;lodníci v&nbsp;jednom, ktorí sa zameriavali na ťažbu stavebného piesku s&nbsp;názvom rena. Ten nachádzali v&nbsp;hlbinách rieky a&nbsp;prevážali na člnoch s&nbsp;plochým dnom.</p>
<p>V&nbsp;roku 1865 sa z&nbsp;Florencie stalo hlavné mesto nového Talianskeho kráľovstva a&nbsp;napriek tomu, že ju o&nbsp;šesť rokov neskôr nahradil Rím, toto „povýšenie“ viedlo k&nbsp;explózii v&nbsp;stavebníctve – starodávne sídlo Mediciovcov bolo treba prestavať na moderné hlavné mesto! Renaioli teda na Arne pracovali po stovkách, zatiaľ čo na brehoch pribúdali hostince, kúpeľné či športové zariadenia. Dlhé roky sa tam celé generácie Florenťanov chodili kúpať, súťažiť v&nbsp;rybárčení či skokoch do vody. No po potope v&nbsp;roku 1966 sa z&nbsp;milovaného Arna stal nepriateľ a&nbsp;puto medzi riekou a&nbsp;obyvateľmi sa odrazu pretrhlo.</p>
<p><strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong></p>

<h3>Spätý s riekou</h3>
<p>„Nikto o&nbsp;ňom nechcel ani počuť, nieto sa tam ešte prechádzať,“ spomína Antonio Be­llacci. Tento 73-ročný muž miluje Arno bezpodmienečnou láskou a&nbsp;žije na jeho brehu v&nbsp;starom mlyne (štyri kilometre od Florencie). Tejto rieke sa nikdy neotočil chrbtom. Splavuje ju na kajaku už pol storočia a&nbsp;v&nbsp;roku 1990 sa pustil do trochu šialeného projektu – zreštaurovania plavidiel, ktoré používali renaioli, a&nbsp;ich znovuspustenia na vodu. Sediac oproti brehom zaliatym slnkom v&nbsp;miestnom kajakovom klube na juhovýchode Florencie, kam chodieval už ako chlapec, nám s&nbsp;iskrou v&nbsp;očiach rozpráva úsmevný zážitok.<em> „Člny rozbila a&nbsp;odplavila potopa. Bolo treba prehľadať rieku,“</em> hovorí. Ten najstarší pomenovali Mosè (Mojžiš). Antonio Bellacci sa poradil s&nbsp;poslednými „zberačmi piesku“. <em>„Renaioli nás naučili, ako sa starať o&nbsp;dubové člny, no hlavne to, ako ich postojačky viesť a&nbsp;pritom dostať do trojmetrovej hĺbky šesťmetrovú tyč z&nbsp;gaštanového dreva, ktorá váži asi desať kíl,“</em> hovorí s&nbsp;úsmevom. <em>„Je to náročná práca, hlavne fyzicky.“</em> Toto povolanie sa však do mesta vrátilo a&nbsp;dnes má spoločnosť I&nbsp;Renaioli desať nových „pltníkov“, ktorí vozia nadšených cestujúcich popod mestské mosty.</p>

<h3>Park pre verejnosť</h3>
<p>A&nbsp;tak sa po desaťročiach strachu, nedôvery, zanedbávania a&nbsp;znečisťovania rieka znova dostáva do každodenného života Florenťanov. Predtým opustené brehy uprostred mesta sa pomaly prebúdzajú z&nbsp;letargie. Na ľavom brehu pod ulicou Lungarno Serristori asi štyristo metrov východne od Ponte Vecchio takmer na 10-tisíc štvorcových metroch je rozbujnené predstavenie. Ešte nedávno sa touto hustou vegetáciou nedalo predrať, pretože všetko rástlo piate cez deviate – stromy, trstina, bambusy, žihľava aj púpavy. Ale v&nbsp;roku 2016 sa tam na podnet asociácie Muse, ktorá organizuje rôzne akcie a&nbsp;výstavy, zrodil park. Prvý verejný park na Arne! <em>„Chceli sme obyvateľov priviesť bližšie k&nbsp;ich rieke, nezabúdajúc na zachovanie biodiverzity tohto miesta, kde botanici identifikovali 294 rastlinných druhov,“</em> spresňuje Valentina Gensiniová, ktorá projekt viedla.</p>
<p><strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong></p>

<h3>Pocta krajinárovi</h3>
<p>V&nbsp;žiadnom prípade nechceli nejaké druhy nahradiť inými a&nbsp;tým narušiť rovnováhu ekosystému tejto bujarej džungle. Jedinou zmenou sú chodníky, ktoré sem položili bez vyrušovania vtákov, ktoré hniezdili v&nbsp;tŕstí. Výsledok? Divý, strapatý park pomenovaný Terzo Giardino (Tretia záhrada) ako pocta francúzskemu krajinárovi Gillovi Clémentovi, ktorý uviedol koncept „tretej krajiny“, teda miesta, kam človek nezasahuje a&nbsp;kde necháva rastliny voľne rásť. <em>„V&nbsp;Terzo Giardino je v&nbsp;lete živo,“</em> teší sa Valentina Gensiniová. <em>„Ľudia sa tam opaľujú, chodia v&nbsp;plavkách, na piknik.“</em></p>
<p>Od roku 2017 sa milovníci potuliek môžu vydať na západ a&nbsp;predĺžiť si prechádzky smerom k&nbsp;Ponte Vecchio. Na úrovni rieky vytvorili štrkový chodník dlhý dvesto metrov (Passeggiata Torrigiani), ktorý vedie takmer až k&nbsp;oblúkom bájneho mosta. Aj východná časť Terzo Giardino sa využíva naplno. Od roku 2007 sa to tam v&nbsp;lete mení na obrovskú pláž s&nbsp;jemným pieskom, so slnečníkmi, s&nbsp;bufetmi a&nbsp;volejbalovým ihriskom. Dokopy sa takto zmenilo šesťsto metrov ľavého brehu rieky. No všetky tieto zmeny sú aspoň zatiaľ minimalistické –&nbsp;žiadne stále ihrisko či mestský mobiliár. Po traumatizujúcej potope z&nbsp;roku 1966 je podľa regionálneho zákona zakázané postaviť akúkoľvek trvalú konštrukciu bližšie ako desať metrov od rieky.</p>

<h3>Veslári v múzeu</h3>
<p>Vo Florencii je raritou jedna budova. Tá, v ktorej má sídlo klub Canottieri Firenze (Veslári z&nbsp;Florencie). Bola postavená dávno pred rokom 1966. Od roku 1933 tento klub sídli uprostred historického centra v&nbsp;podzemí najvychýrenejšieho florentského múzea Galleria degli Uffizi, obrovskej renesančnej budovy, v&nbsp;ktorej sa okrem iného nachádza útočisko najkrajšej zbierky talianskych obrazov na svete. Pri vstupe z&nbsp;ulice Lungarno de’ Medici číslo 8 nám medená tabuľka prezrádza: „Circolo riservato ai solo soci.“ Vstup je povolený iba členom exkluzívneho klubu, ktorý sa pýši tým, že má vo svojich radoch športovcov na olympijskej úrovni.</p>
<p><strong>TEXT: EVA BENSARD</strong></p>

Ochutnajte atmosféru novodobej i renesančnej Florencie

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás

Ochutnajte atmosféru novodobej i renesančnej Florencie

Súvisiace články

FOTO Umenie, ktoré rastie na poliach: Japonci sú v ňom majstri

FOTO Ako sa zmenili ikonické maskoty v priebehu desaťročí?

Vyznáte sa v slovenských zámkoch a hradoch? Otestujte sa

FOTO Splavovanie dreva po prúde rieky: Nebezpečná práca, pri ktorej hrozila smrť

Zimný KVÍZ: Preverte svoje znalosti o všetkom, čo súvisí so zimou

FOTO Maskérka vie popliesť ľudský mozog, zmätie aj vás

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás