Najväčšia európska bojová loď bola len na ťarchu: O Tirpitz sa Nemci báli

V roku 1939 spustili Nemci na vodu sesterské lode Bismarck a Tirpitz. Obe boli pomenované po významných nemeckých osobnostiach, ale zatiaľ čo Bismarck sa osvedčil aj v boji, Tirpitz sa počas vojny nestal ničím iným než dobre stráženým klenotom. Hitler jednoducho nevedel pre druhú takú veľkú loď nájsť uplatnenie.

Tirpitz mal výtlak takmer 53-tisíc ton, meral 251 metrov a dokázal vyvinúť maximálnu rýchlosť až 29 uzlov (asi 53 kilometrov za hodinu). Posádku tvorilo 2608 mužov a stavba obrovskej lode vytiahla z ríšskej pokladnice 200 miliónov mariek. Len pre porovnanie, za toľko sa dalo vyrobiť približne 900 tankov.

Bojová loď disponovala ohromnou výzbrojou. Základom bolo osem diel kalibru 380 milimetrov, ktoré dopĺňalo 12 150-milimetrových diel a 34 protilietadlových kanónov. Na palube boli aj štyri hydroplány.

Tirpitz sa dostal do akcie až koncom roka 1941 ako vlajková loď Baltskej flotily. Toto zoskupenie malo za úlohu zabrániť sovietskej Baltskej flotile dostať sa z Leningradského prístavu na otvorené more. Tirpitz sa však do akcie nedostal, už len samotná prítomnosť tak obrovskej lode udržala sovietske lode ukotvené.

V januári 1942 poslali Tirpitz do Nórska v rámci diverznej akcie, ktorej účelom bolo odlákať britské lode z iných regiónov do Severného mora. Plavidlo bolo akoby flotilou samé osebe a Briti s ním museli rátať, kamkoľvek sa pohlo. Britské lode ho starostlivo sledovali, a to bol vlastne aj dôvod, prečo sa Tirpitz nikdy nedostal do poriadneho boja. Nemecká admiralita sa bála nasadiť ho do riskantnej akcie, v ktorej by mohol prísť k vážnej ujme. Okrem viazania časti britského loďstva tak bol Tirpitz v podstate zbytočný. 900 tankov by sa Hitlerovi zišlo viac.

Najbližšie k boju sa Tirpitz dostal 8. septembra 1943, keď spolu s ďalšími plavidlami svojej bojovej skupiny bombardovali Špicbergy. Išlo o jediný prípad, keď posádka naostro pálila z 380-milimetrových diel.

Honba na Tirpitz
Briti boli odhodlaní Tirpitz zničiť, ale dobre si uvedomovali, že pri priamej akcii by ohrozili priveľa vlastných lodí. Skúsili teda operácie menších jednotiek. 27. marca 1942 sa odvážnym členom špeciálnych jednotiek podarilo znefunkčniť nemecké doky v St. Nazaire, ktoré boli ako jediné schopné opravovať bojové lode triedy Bismarck.

Od januára do apríla 1942 tiež prebiehali nálety na Tirpitz, no neúspešne. Briti teda zmenili stratégiu a pokúsili sa o útok spod morskej hladiny. Zrodila sa operácia Source.

Briti vyvinuli novú triedu špeciálnych miniponoriek s názvom X. V porovnaní s Tirpitzom boli naozaj miniatúrne, merali len 15 metrov. Modely X5, X6 a X7 mali zaútočiť na Tirpitz, X9 a X10 mali za cieľ loď Scharnhorst a X8 mala zaútočiť na ťažký krížnik Lützow.

Väčšie ponorky dotiahli miniponorky do vzdialenosti asi 220 kilometrov od nórskeho Altenfjordu, kde kotvili spomínané nemecké plavidlá. X8 sa už počas plavby poškodila, X9 sa rovno potopila. Posádka X10 zasa zistila, že Scharnhorst už v Altenfjorde nekotví. Všetko ostávalo len na miniponorkách, ktorých cieľom bol Tirpitz.

20. septembra 1943 zaujali pozície a čakali na príležitosť prešmyknúť sa k dobre stráženému kotvisku. Tá prišla 22. septembra. Veliteľ X6-ky poručík Donald Cameron si všimol, že siete chrániace Tirpitz musela obsluha prístavu zdvihnúť, aby mohla vpustiť do prístavu inú loď. Cameron využil príležitosť a naozaj sa prešmykol pomedzi míny do blízkosti Tirpitzu. Cestou sa však miniponorke pokazil gyroskopický kompas a poručík neskôr prirovnával situáciu ku krčmovej bitke, v ktorej by sa bil slepý a opitý zároveň.

X6-ka tiež v prístave škrabla o útes a musela sa na moment vynoriť. Mladší dôstojník na palube Tirpitzu ju zazrel, keď ale o zistení referoval nadriadenému, ten mu neveril. Cameronovi sa vďaka tomu podarilo umiestniť pod Tirpitz nálože, ale jeho loď bola prakticky nepoužiteľná. Nariadil vynorenie, s ďalšími tromi členmi vystúpil na breh a vzdali sa. Zvyšok vojny strávili ako zajatci.

Medzitým sa k Tirpitzu dostala aj miniponorka X7 a umiestnila nálože. Pod vedením poručíka Godfreyho Placa sa jej dokonca takmer podarilo opustiť fjord. Zamotala sa však do protiponorkových sietí a keď Place nariadil vynorenie, jeho plavidlo s dostalo pod paľbu a začalo sa potápať. Poručík mával bielym svetrom na znamenie, že sa vzdáva, a vďaka tomu s ďalším členom posádky prežili. Zvyšní dvaja našli vo fjorde svoj mokrý hrob.

Miniponorku X5 zbadala posádka Tirpitzu ešte v momente, keď sa blížila k fjordu. Po krátkej paľbe sa X5-ka ponorila a už ju nik nevidel. Nie je známe, či sa jej posádke podarilo dostať k cieľu a umiestniť nálože.

O 8:12 ráno otriasli Tirpitzom dva výbuchy, ktoré masívnu loď zdvihli o pár desiatok centimetrov. Na plavidle vypadla elektrina a začalo naberať vodu. Zranenie síce nebolo smrteľné, ale vážne. Tak vážne, že Tirpitz už nemohol vyplávať na otvorené more, čo Nemci až do konca vojny tajili. Pol roka trvala oprava aspoň do takého stavu, aby sa loď mohla presúvať popri pobreží.

Operácia Katechizmus a koniec Tirpitzu
Bitka o Midway v roku 1942 ukázala prevahu lietadlových lodí nad bojovými. Osud Tirpitzu je len ďalším dôkazom toho, že podobným plavidlám sa nečrtala svetlá budúcnosť. Aj on sa stal obeťou letectva.

Pred vylodením v Normandii zaútočilo v apríli 1944 na Tirpitz 40 spojeneckých bombardérov zo šiestich lietadlových lodí. Plavidlo zasiahlo 14 bômb, zomrelo 122 členov posádky, ďalších 316 bolo zranených. V auguste 1944 Briti viackrát bombardovali Tirpitz, ale len s malými úspechmi. V septembri znásobili tlak a vyslali k lodi 27 bombardérov Avro Lancaster. Jednému z nich sa podarilo zhodiť 5400 kilogramov vážiacu bombu na provu plavidla a opäť ho znehybniť.

Po zbežných opravách presunuli Tirpitz k mestu Tromsø. Dúfali, že stovky kilometrov od Európy bude pýcha nemeckého námorníctva v bezpečí. Briti však pokračovali v snahe potopiť túto mohutnú loď. 12. novembra 1944 sa im to napokon podarilo Desať minúť po útoku sa Tirpitz potopil a zahynulo 971 členov posádky.