MENU
Menu
Meč Williama Wallaca.

Spektrum Meče, ktorých sláva odolala storočiam. Poznáte aj ich majiteľov?

Človek ukul prvý meč niekedy počas doby bronzovej v dnešnom Pakistane. Od tých čias sa mnohé zmenilo, ale cveng mena niektorých mečov odolal pôsobeniu prostredia i zubu času. Ktoré meče sú tými najznámejšími v dejinách.

Meč Williama Wallacea
Videli ste film Statočné srdce? Zrejme áno. Od historickej reality sa však líši, a preto radšej pár vecí uvedieme na pravú mieru. Wallace žil v rokoch 1272 až 1305 a známym je najmä kvôli vedeniu odporu voči Angličanom počas škótskych vojen za nezávislosť. V roku 1297 po vyhratej bitke pri Stirlingu dostal titul Ochranca Škótska, čo z neho jedného z najvyšších hodnostárov v krajine.

Už o dva roky neskôr sa ale tohto titulu po prehre pri Falkirku tohto titulu vzdal. Úplnej porážke Škótov chcel zabrániť tak, že sa vydal hľadať pomoc na francúzsky kráľovský dvor, ani tu však nepochodil. Po návrate do Anglicka ho zajali a anglický kráľ Eduard I. ho nechal brutálne popraviť. Škóti ale napokon vo vojne zvíťazili a v roku 1314 získali nezávislosť.

Wallaceov meč sa dnes nachádza v Národnom pamätníku v Stirlingu. Ide o masívny obojručný meč s dĺžkou 163 centimetrov, pričom celých 132 centimetrov meria čepeľ. Aj váha 2,7 kilogramu naznačuje, že na ovládanie tejto zbrane musel mať človek poriadnu silu.

Z pôvodného meča Williama Wallacea však ostala len čepeľ. Zvyšok nechal v roku 1505 upraviť škótsky kráľ Ján IV. Išlo mu najmä o zmenu materiálu na rukoväti. Ten pôvodný totiž pochádzal z kože Hugha Cressinghama, jedného z anglických veliteľov, ktorý bojoval v bitke pri Stirlingu.

Tizona

Tizona.
Zdroj: Public Domain

El Cid žil približne v rokoch 1040 až 1099 v Kastílskom kráľovstve na Pyrenejskom polostrove. Počas života sa z neho stal úspešný vojvodca a diplomat, pričom ho kráľ Alfonso VI. Dokonca menoval hlavným generálom svojej armády vo vojne proti Maurom.

Neskôr ale zo služieb kráľa odišiel a bojoval po boku emira zo Zaragozy proti rôznym nepriateľom, nikdy však proti Kastílskemu kráľovstvu. Neskôr sa do služby Alfonsa VI. Vrátil, no zakrátko sa opäť osamostatnil a dobyl mesto Valencia. V Španielsku El Cida dodnes považujú za národného hrdinu.

Počas života používal El Cid množstvo mečov, najznámejšími ale sú Colada a Tizona. Práve druhý menovaný pritom generál používal vo vojne proti Maurom. Zbraň, zrejme vykovaná v meste Córdoba, je jedným z najuctievanejších španielskych artefaktov.

Tizona meria 103 centimetrov a váži 1,1 kilogramu. Na jej čepeli sú dva nápisy. Jeden tvrdí, že bola vykovaná v roku 1002. Druhý cituje katolícku modlitbu Ave Maria. V súčasnosti je vystavená v múzeu v španielskom meste Burgos.

Meč Tomojuki Jamašitu

Meč Tomojuki Jamašitu.
Zdroj: Youtube

 Tomojuki Jamašita bol generálom japonskej cisárskej armády počas druhej svetovej vojny. Známym sa stal najmä vďaka dobytiu britských kolónií: Malajzie a Singapuru. Týmto činom si vyslúžil prezývku „Malajský tiger".

Po kapitulácii Japonska ho za vojnové zločiny odsúdili na smrť, mnohí historici však tento rozsudok považujú za kontroverzný. Tvrdia, že išlo len o svojvoľnú pomstu vykonanú na porazenom nepriateľovi. Jamašita totiž vykonanie vojnových zločinov nikdy nenariadil ani neschválil.

Počas vojenskej kariéry mal Jamašita po boku meč, ktorého čepeľ vykoval známy kováč Fudžiwara Kanenaga niekedy v rokoch 1640 až 1680. Rukoväť vyrobili až o viac než dvesto rokov neskôr, Pri kapitulácii Japonska ho Jamašita odovzdal do rúk americkému generálovi MacArthurovi. Ten ho neskôr daroval vojenskému múzeu vo West Pointe, kde je vystavený dodnes. Iróniou je, že MacArthur bol tým, kto podpísal Jamašitov rozsudok smrti.

San Martinova šabľa

San Martinova šabľa.
Zdroj: Public Domain

José de San Martin bol slávny argentínsky generál, ktorý žil v rokoch 1778 až 1850. Bol hlavným vodcom južnej časti juhoamerického kontinentu, ktorý bojoval za nezávislosť od Španielov.

San Martin sa stal vôbec prvým protektorom Peru a pod jeho vedením sa štátu podarilo 28. júla 1821 vyhlásiť nezávislosť. V Argentíne je zasa Rád osloboditeľa genrála San Martina najvyšším štátnym vyznamenaním.

Jednou z vecí, ktoré si vážil najviac, bola práve jeho šabľa, ktorú si kúpil v Londýne. Tvrdil, že zahnutá čepeľ je do boja ideálna, a z tohto dôvodu šabľami vyzbrojoval aj svojich jazdných granátnikov. Po boku ju nosil až do smrti, pochovaná s ním však nebola. Odkázal ju generálovi Don Juan Manuel de Rosasovi.

Vo svojej poslednej vôli opísal zbraň ako „šabľu, ktorá mu robila spoločnosť počas celej vojny za nezávislosť Južnej Ameriky." V roku 1896 sa dostala do Národného historického múzea v Buenos Aires, kde leží dodnes. V 60-tych rokoch ho síce niekoľkokrát ukradli, vždy sa ale do múzea vrátil.

Meč siedmich konárov

Meč siedmich konárov.
Zdroj: Flickr/Kai Hendry

 Dynastia Baekje ovládala do siedmeho storočia po Kristovi územie na juhozápade Kórejského polostrova. Svoj vrchol dosiahla počas štvrtého storočia za vlády kráľa Geunčoga. Práve on mal v roku 372 darovať meč siedmich konárov vládcovi japonského klanu Jamato.

Samotný meč má takmer 75 centimetrov, pričom čepeľ meria 65,5 centimetra. Vykovali ho na ceremoniálne účely a nie je vhodný do bitky. Tvar zbrane je zrejme odkazom na motívy stromov, ktoré boli v tom období v Kórei veľmi populárne.

Dôležité sú najmä nápisy na meči, ktoré dokazujú, že vzťahy medzi jednotlivými ázijskými krajinami existovali už začiatkom prvého tisícročia po Kristovi. Meč je už stovky rokov ukrytý vo svätyni Isonokami v japonskej prefektúre Nara a verejnosť ho nemá šancu vidieť. Jeho replika je ale vystavené vo Vojnovom pamätníku v kórejskom Soule.

Druhú časť článku vám prinesieme v nedeľu 2. februára.