Kostol rozobrali, opravili a znovu postavili: To všetko kvôli Liptovskej Mare

Po roku 1685 pokračovala na území Slovenska násilná rekatolizácia i tam, kde sa k protestantom hlásila väčšina. Zákonný článok (artikula) číslo 26, vynesený šopronským snemom, stanovoval, že protestantom sa mali vrátiť kostoly, ktoré si postavili pred obdobím perzekúcie, pravda, za predpokladu, že sa im medzitým nedostalo katolíckeho vysvätenia. Namiesto vrátenia 888 skonfiškovaných chrámov tak šopronské artikuly umožnili iba obmedzenú výstavbu 38 nových kostolov, ktoré sa mali rozmiestniť v jedenástich stoliciach Uhorska neobsadených Turkami.

A navyše s ponižujúcimi podmienkami. Mali stáť za hradbami miest a na okraji dedín. Na nevhodných miestach, často v močarinách. A to bol aj prípad artikulárneho kostola evanjelikov augsburského vyznania v Paludzi. Murárske práce vylúčili, rovnako klince a iné kovy, mohli použiť iba drevo. V Hybiach stál podobný svätostánok, až kým v roku 1823 nevyhorel. Dodnes sa na Slovensku zachovalo päť artikulárnych drevených kostolov: v Hronseku, Istebnom, Kežmarku, Leštinách a posledný je kostol, ktorý preniesli z Paludze do Svätého Kríža.

V močaristej vnútrozemskej delte Váhu v Paludzi (z latinského mokraď) žili v 16. storočí zemania v siedmich kúriách, ale o sto rokov neskôr tu už stálo šestnásť želiarskych domcov. S „predmestím“ Paludze – Palúdzkou, mali spoločné riečky Palúdžanku, Demänovku a iné prítoky Váhu. Prvý písomný doklad o Paludzi z roku 1246 súvisí s vlastníckymi právami. Artikulárny kostol bez základov iba z dreva slúžil liptovským protestantom vyše 90 rokov. Prečo postavili prvý artikulárny kostol práve v Paludzi? I tak pre veriacich nestačil. „Pôvodný protestantský drevený kostol dali v roku 1774 cirkevníci prestavať. Uzavreli zmluvu s Jozefom Langom, negramotným tesárom, ktorý so 40 pomocníkmi za osem mesiacov prestaval a rozšíril chrám do jeho súčasnej veľkoleposti. Už na Martina bola posviacka. O sedem rokov pristavili vežu, ktorá harmonicky zapadá do architektúry chrámu,“ podotýka bývalý miestny zborový farár Ladislav Devečka.

V tom čase išlo o najväčší drevený sakrálny objekt v Uhorsku. V 19. storočí žilo v obci 554 evanjelikov augsburského vyznania a 26 katolíkov. Z tohto významného centra vzdelanosti a kultúry evanjelikov pochádzal aj Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, knihár, iniciátor prvého slovenského divadla a obetavý národovec. Vo farárskej rodine v Paludzi prišiel na svet aj známy slovenský herec a zakladateľ SND Ján Jamnický. S manželkou Vilmou, známou herečkou, objavil medzi ochotníkmi herca Adama Matejku. V prenajatom dome Jamnických v Paludzi bývala po vojne herečka Květa Fialová s matkou a sestrou Blankou.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Paludzský kostol slovenských evanjelikov, kultúrnu pamiatku v zátopovom území vodného diela Liptovská Mara, plánovali preniesť do skanzenu, kde je sústredených viacero objektov ľudovej architektúry. Cirkevníci na čele so svojou zborovou farárkou Irenou Devečkovou sa vzopreli, lebo nechceli prísť o kostol. Starý, hoci chátrajúci chrám pokladali za dedičstvo po predkoch. Nerovný zápas o identitu sa skončil 22. augusta 1982 posviackou najväčšej sakrálnej stavby z dreva. Hora Chrasť v malebnej oblasti medzi Laziskom a Svätým Krížom privítala v nedeľu sviatočne naladených veriacich. „Privážali ich autobusmi a nevdojak som si predstavila evanjelické rodiny našich predkov, čo s vrúcnym vzťahom k viere utiekali sa do božieho stánku. Pre väčšinu celodenná duchovná očista. V duchu som videla ako v dávnych dobách ich kroky na služby Božie sem do artikulárneho chrámu. Putovali pešo v daždi, v snehu.“

Pred štyridsiatimi rokmi v slávnostnej chvíli I. Devečková s generálnym biskupom ECAV Jánom Michalkom, s kňazmi, hosťami, presbytermi a veriacimi  kráčali k vynovenému barokovému oltáru z roku 1693. V kostole ešte chýbali lavice. Okolie chrámu, dlhého 43 metrov, s dvanástimi dverami a 72 oknami, pre šesťtisíc ľudí, s pôdorysom v tvare rovnoramenného gréckeho kríža, bolo plné. Josiah Kibira, prezident Svetovej luteránskej federácie, prvý Afričan v tejto funkcii, sa prítomným prihovoril. „Azda naposledy zaplnil sa chrám takouto návštevnosťou,“ vyslovila v predtuche v publikácii Neznáma história chrámu zborová farárka. „Eštebáci zaevidovali skoro tisíc vozidiel a esenbáci zo Zboru národnej bezpečnosti v uniformách sa v dave strácali. Vládol tu pokoj a pokora. No pre mňa a rodinu udalosti neveštili nič dobré.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Nebolo rozhodnuté, kde bude kostol. Okresní papaláši sa usilovali o to, aby sa s prenesením kostola do skanzenu konečne zmierili. Na nový kostol nebolo ani pomyslenie. So starým chrámom sa poslednú aprílovú nedeľu v roku 1974 rozlúčili. „Aj s Plathyho rozkvitnutou záhradou, kde vyše dvesto rokov stál kostol, so včelínom, z ktorého sa ozýval bzukot včelích robotníc. V našich srdciach nádej, že zakrátko sa zídeme v novom, rástla,“ spomína I. Devečková.

Kultúrnu pamiatku strážili dobrovoľníci, lebo zátopová oblasť bez stálych obyvateľov lákala kmínov a zlodejov. Cirkevníci z Paludze viedli s úradmi „zákopovú vojnu“. Až v ktorúsi nedeľu, keď strážili Milan Sokol, Zuzana Staroňová, Mičudovci a Ján Repa neďaleko zaparkovali autá. Medzi funkcionármi bol Peter Colotka, vtedajší podpredseda československej vlády. „Obrátili sme sa so žiadosťou o pomoc aj na národného umelca Ladislava Čemického a na iných. Bol síce v strane a pokrstený, no v chráme Božom mal aj svadobný obrad. Colotku síce otvorený rozhovor s cirkevníkmi nezaskočil, no padli i ostrejšie slová. Ako sa ukázalo, na úrodnú pôdu,“ dodáva I. Devečková.

Po „straníckej a vládnej“ návšteve plánovali kostol postaviť v niektorej z fílií zboru. V ktorej? Zase bol oheň na streche. V Galovanoch nie, tam mala stáť atómová elektráreň. Kultúrnu pamiatku prvej kategórie to vylúčilo. Úvahy o Svätom Kríži s pripomienkami nakoniec zvíťazili. Zhoda okolností? Podpisom pod helsinské dohody sa ČSSR v roku 1975 zaviazala okrem iného prinavrátiť obciam pôvodné názvy. To sa stalo aj na Liptove. Majestátny kostol tak zdobí obec Svätý Kríž (a nie Liptovský Kríž, ako sa istý čas volala), hoc stojí na hranici s obcou Lazisko.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Pôvodný kostol v Paludzi už vtedy vyzeral ako stavenisko. Výskumom zistili, že mnohé drevo nie je v dobrom technickom stave a jednotlivé súčasti, najmä konštrukčné, sa musia impregnovať. Časti poškodené drevokazným hmyzom a hnilobou bolo treba vymeniť. Kostol podopieraný betónovým stĺpom museli v päťdesiatych rokoch na viacerých miestach kovovou konštrukciou stiahnuť – hrozilo, že sa zrúti. Ako sa vraví, bolo o päť minút dvanásť.

Keby sa po roku 1974 k rozobratiu a znovupostaveniu neboli pridali cirkevníci tesári a ďalší remeselníci z Paludze, Galovian i zo Svätého Kríža, ktovie, ako dlho by práce na prenesení kostola boli trvali. Vysviacka kostola sa blížila, kostol bol prázdny. Lavice s originálnym reliéfom vyrábali v stolárskych dielňach. „Ešte v roku 1985 sme dokončievali vnútorné vybavenie s povrchovou úpravou dostupnými moridlami a lakmi. Priamo na Lazisku v stolárskej dielni Metoda Šimku sa usilovne pracovalo,“ pripomína stolársky majster, dnes súdny znalec Jozef Taraba.

Prenesený artikulárny drevený kostol tak trochu pripomína fénixa, ktorý vstal z popola. Bývalý tunajší zborový farár L. Devečka je v súčasnosti v kňazskej službe v třineckom zbore luteránskej evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Zároveň je najstarším mužom farárskej rodiny so šiestimi zborovými farármi i farárkami. V sobotu 16. júla 2022 k nim pribudol ďalší: jeho syna a najmladšieho vnuka I. Devečkovej Timoteja ordinovali za kňaza ECAV na Slovensku. Už niet pochýb, že jablko nepadlo ďaleko od stromu.