1. júla 2014 vydala brazílska vládna agentúra Funai krátke tlačové vyhlásenie o tom, že dva dni predtým vyšli siedmi členovia izolovaného indiánskeho kmeňa z amazonského pralesa a pokojne sa stretli s obyvateľmi dediny neďaleko hranice s Peru. Keďže išlo o prvý oficiálny kontakt s takýmto kmeňom od roku 1996, nezvyčajnej udalosti venovali pozornosť aj mnohé zahraničné médiá. Ale to, že raz z toho pralesa „vylezú“, sa dalo očakávať. Dedinčania v tejto oblasti brazílskeho štátu Acre totiž už niekoľko týždňov predtým hlásili, že videli domorodcov, ktorí vydávali zvuky ako opice. Miestni predpokladali, že Indiáni prišli kradnúť úrodu, sekery alebo mačety. Ale nebolo to tak.

Domorodci sa nerozhodli nadviazať kontakt pre túžbu po materiálnych statkoch, ale jednoducho hľadali spojencov a zbrane. Pomocou tlmočníkov hovoriacich panoánskym jazykom Indiáni vysvetlili, že z rodného pralesa ich vyhnali „násilné útoky“ votrelcov. Neskôr vyšlo najavo, že ich starších príbuzných zmasakrovali a domy podpálili.

Podľa brazílskej vlády sú pravdepodobnými páchateľmi ilegálni drevorubači a pašeráci kokaínu. Aj vládna agentúra Funai, ktorá sa zaoberá ochranou územia obývaného domorodcami, musela v roku 2011 zrušiť svoje neďaleké monitorovacie stanovište pre stupňujúce sa potýčky s pašerákmi.

Indiáni nenarazili na brazílsku dedinu náhodou – zrejme presne vedeli, na koho sa majú v núdzi obrátiť. „O okolitom svete vedia oveľa viac, ako sa väčšina ľudí nazdáva,“ tvrdí Fiona Watsonová, šéfka výskumu neziskovej organizácie Survival International. „Sú to mimoriadni experti na život v pralese a veľmi dobre vo svojom okolí poznajú tých, čo k nim nepatria.“ Vyvracia tak mylnú predstavu, že izolované kmene žijú v bubline divočiny a akosi im uniká fakt, že ich malý zapadnutý kútik sveta je súčasťou väčšieho celku, ovládaného inými ľuďmi. „Takmer všetky ľudské komunity boli v kontakte jedna s druhou, odkedy existujú historické alebo archeologické záznamy,“ pripomína Alex Golub, antropológ z Havajskej univerzity. „Dejiny ľudstva nie sú ako hra Civilizácia, kde začínate s malou chalúpkou a celá mapa je čierna.“

Dnešní takzvaní nekontaktovaní ľudia už v minulosti nejaký ten kontakt zažili, či už narazili na drevorubačov, alebo jednoducho zahliadli lietadlo. Veľká väčšina odhadovanej stovky izolovaných kmeňov žije v Brazílii, ale ďalšie sú v Kolumbii, Ekvádore, Peru a severnom Paraguaji. Mimo Ameriky sa vie o izolovaných skupinách v Papue-Novej Guinei a na indických Andamanských ostrovoch.

A práve tam – na ostrove Severný Sentinel sa skrýva pred okolitým svetom asi naj-izolovanejší kmeň Sentinelčanov. Nič sa nevie o ich jazyku a indické úrady len odhadujú, koľko nie veľmi prívetivých domorodcov na ostrove žije. No aj Sentinelčania bývajú v styku s našou civilizáciou – stávajú sa obeťami únosov, nad hlavami im prelietavajú helikoptéry a oni sami strieľajú šípmi po každom, kto sa priblíži. Takto prišlo o život už viacero rybárov, ktorí k nim zablúdili.

Je to skoro vždy strach, ktorý izolované kmene núti správať sa nepriateľsky a vyhýbať sa kontaktu s inými ľuďmi. V minulých storočiach a dokonca aj v nedávnych desaťročiach ich votrelci vraždili a zotročovali. Odkedy Európania dorazili do Ameriky po prvý raz, pôvodní obyvatelia sa naučili, že im netreba veriť, a toto zistenie si ústne odovzdávali z generácie na generáciu.

„Ľudia si romanticky myslia, že izolované kmene sa samy rozhodli držať sa bokom od moderného, zlého sveta,“ hovorí Kim Hillová, antropologička z Arizonskej štátnej univerzity. Keď však spolu s ďalšími vedcami viedla rozhovory s členmi kmeňov, ktoré vyšli z izolácie, ukázalo sa, že oni by boli radi kontaktovali okolitý svet, ale mali príliš veľký strach. „Neexistuje taká skupina, ktorá by zostávala v izolácii presvedčená o tom, že je super nekontaktovať nikoho iného na planéte,“ domnieva sa antropologička.

Naozaj to nebolo tak dávno, keď sa stretnutia domorodého obyvateľstva s civilizáciou končili veľmi dramaticky až krvavo. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia vnímala brazílska vláda Amazóniu ako prázdne miesto, ktoré treba využiť a zveľadiť. Pôvodných obyvateľov, ktorí stáli v ceste, ani poriadne nevarovali a už im buldozéry ničili obydlia. Ak sa im to nepáčilo, jednoducho ich pozabíjali. Známy je príbeh muža zo štátu Rondônia, ktorého volali Posledný zo svojho kmeňa. Prežíval v malej časti pralesa obklopený chovateľmi dobytka po tom, ako rančeri poslali zvyšok jeho kmeňa na onen svet.

Keď ho objavili v roku 1996, strieľal šípy po každom, kto sa odvážil prísť do blízkosti jeho obydlia. Úradníci z agentúry Funai zvyčajne občas skontrolovali jeho dom a záhradu a je možné, že žije dodnes. „Je to naozaj smutný príbeh o minikúsku pralesa s jediným obyvateľom,“ konštatuje Robert Walker, antropológ z Missourijskej univerzity. „Zrejme má z okolitého sveta neskutočnú hrôzu.“

V niektorých prípadoch sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch brazílske úrady pokúšali kontaktovať s Indiánmi mierovou cestou – aby ich potom násilne asimilovali alebo presťahovali. Zriadili „stanovištia atrakcií“, na ktoré ich chceli prilákať. Ponúkali im napríklad kovové nástroje a čakali, kým vyjdú zo svojich úkrytov. Niekedy to viedlo k prudkým a násilným hádkam a často aj k roznášaniu chorôb. Izolované kmene nie sú imúnne proti bakteriálnym nákazám schopným vyhubiť pol dediny za pár mesiacov či dokonca týždňov. Neslávne aktívni boli v tomto ohľade misionári, ktorí so svojimi Bibliami priniesli do džungle aj vírusy a baktérie. Tie nelenili a rýchlo zniesli zo sveta domorodcov, ktorých chceli misionári Božím slovom pôvodne zachraňovať.

V roku 1987 sa Sydney Possuelo z agentúry Funai rozhodol, že takto to už nemôže ísť ďalej. Keď videl, ako choroby kynožia jeden kmeň za druhým, prišiel k záveru, že s izolovanými kmeňmi žiadny kontakt nadväzovať netreba.

Namiesto toho začal presadzoval vytváranie rezervácií a všetkých presviedčal, že treba nechať na Indiánov, aby iniciovali prvý kontakt – ak teda budú chcieť.<br>„Izolovaní ľudia sa nezjavujú medzi nami – nič od nás nechcú – žijú a zomierajú väčšinou tak, že my sa o tom ani nedozvieme,“ uzavrel Possuelo. Keď domorodcov kontaktujeme, často ich čaká podľa neho smutný osud: zneuctenie, choroba a smrť.

Kmene, ktoré sa stránia civilizácie: Strata izolácie by ich mohla zabiť

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás

Kmene, ktoré sa stránia civilizácie: Strata izolácie by ich mohla zabiť

Súvisiace články

Európske NAJ: V kvíze zisíte, čo viete o starom kontinente

Jediný jedovatý hlodavec na Zemi: Dokáže zabiť aj leva

FOTO Tempelhof: Z legendárneho letiska je najväčší berlínsky park

Hlboko na dne oceánu sú pochované pohoria

FOTO Keď ženy robia grimasy: Krásavice, ako ich nepoznáte

Plus TV

Je to vôbec možné? Tieto budovy fungujú takmer večnosť

Pohoria a hory USA, ktoré ľuďom berú dych nielen pri výstupe

Najnebezpečnejšie jedlá sveta: Pozor, čo si kladiete na jazyk

Výber pre vás