Cestovanie, história a technológie. To sú tri veci, o ktorých píše najradšej, no keď treba, rád na Magazíne zaskočí s autorstvom do akejkoľvek z rubrík.

Noel

Humbug je tvrdý cukrík, ktorý sa vyrába z cukru, glycerínu a ochucovadla, napríklad v podobe pepermintového oleja. Zmes sa ohreje tak, aby sa cukor roztopil, a následne sa lepkavá tekutina vyleje a postupne sformuje do dlhého valca, ktorý sa krája na menšie časti.

Pán Joseph Neal z anglického Bradfordu sa určite snažil recept dodržať, nepoužil však čistý nefalšovaný cukor. V 19. storočí, kedy sa náš príbeh odohral, bol cukor drahou komoditou, a tak sa bežne nahrádzal práškovou zmesou vápenca a alabastrovej sadry zvanou „daff“. Prášok síce nedodal humbugu sladkosť, ale držal cukrík pokope.

30. októbra 1858 poslal Joseph Neal svojho zamestnanca Jamesa Archera, aby v drogérii vzdialenej päť kilometrov od výrobne cukríkov nakúpil daff. Keď do drogérie dorazil, zistil, že majiteľ leží v posteli s horúčkou a obchody vybavuje jeho neskúsený učeň William Goddard.

Keď si Goddard vypočul Archerovu požiadavku, zašiel za šéfom, ktorý mu povedal, že daff je v sude v rohu podkrovia. Goddard ho našiel, nabral požadovaných šesť kilogramov a odovzdal balík Archerovi. Nanešťastie ale bolo v podkroví viacero sudov s bielym práškom a jeden z nich <a href="https://magazin.pluska.sk/zdravie/jed-kralov-kral-jedov-ako-dokaze-arzen-zabit-cloveka" target="_blank" rel="noopener">obsahoval oxid arzenitý</a>, toxickú chemikáliu, ktorou sa v tých časoch liečila rakovina, psoriáza a syfilis. Predavač ani kupujúci nevedeli, že sa práve dopustili priam smrtiaceho obchodu.

Archer odovzdal balík Jamesovi Appletonovi, zamestnancovi firmy, ktorý vyrábal humbug. Ten bez obáv zmiešal „daff“ s cukrom a glycerínom a vyrobil najmenej 20 kíl mentolových cukríkov. O niekoľko dní Appleton v dôsledku styku s jedom ochorel, zvracal a boleli ho ruky. Domnieval sa však, že išlo o črevnú chrípku.

Appleton si všimol, že cukríky vyzerajú inak, a to isté poznamenal aj William Hardaker, ktorému firma cukríky predávala. Hardaker jeden humbug ochutnal a prišlo mu zle, vinu však zvalil na niečo iné, čo v ten deň zjedol.

V ten deň predal 2,5 kilogramu cukríkov. V nasledujúci deň boli dve z miestnych detí vo veku osem a 11 rokov mŕtve. Smrť najprv pripísali cholere, keď však ochorelo viacero ďalších ľudí, začalo policajné vyšetrovanie. Napokon padlo podozrenie na Hardakerove cukríky. Chemická analýza ukázala, že každý cukrík obsahoval toľko jedu, že by to stačilo na zabitie dvoch dospelých mužov.

Policajti strávili celý deň behaním po blízkom i vzdialenom okolí obchodu so sladkosťami a varovali, koho mohli. Ich slová zachraňovali životy, napriek tomu sa otrávilo asi 200 ľudí a zomrelo dovedna sedem dospelých a 13 detí. Najmladšie malo len 17 mesiacov.

Za tragédiu nikoho neodsúdili, viedla však k zmene legislatívy. Tá v roku 1868 stanovila, že jedy môžu predávať len certifikovaní a registrovaní chemici a farmaceuti, a celkovo sprísnila predaj liekov. Výsledok bol ohromujúci, najmä u detí. Kým v roku 1867 umieralo 20 z milióna detí mladších než päť rokov, v 80. rokoch 19. storočia to bolo už len asi šesť.