MENU
Menu
zdroj: Shutterstock
a;

Spektrum Katastrofa na priehrade Dajont: Dvetisíc mŕtvych za 15 minút

Na rieke Vajont asi 100 kilometrov severne od Benátok stojí stará nepoužívaná priehrada. Kedysi krotila silu vodného toku a tunajšia hydroelektráreň mala poskytovať povojnovému Taliansku energiu tak potrebnú pre opätovné vybudovanie krajiny. Výsledkom však bola tragédia a takmer dvetisíc mŕtvych.

Priehradu Vajont dokončili v roku 1960 a týčila sa 262 metrov nad údolím rieky. Inžinieri vypočítali, že dokáže zadržať 168 miliónov metrov kubických vody a svojho času bola najvyššou priehradou svojho druhu na svete.

Už počas stavby sa ukázalo, že okolité svahy nie sú také stabilné, ako si architekti mysleli. Prieskum odhalil, že ich tvoria prastaré nánosy zosuvov pôdy a nie pevná skala. Situáciu však napokon uzavreli tvrdením, že výskyt ďalších zosuvov je extrémne nepravdepodobný.

Vo februári 1960 sa spustilo napĺňanie nádrže za priehradou. O mesiac neskôr už mala nádrž hĺbku 130 metrov a došlo k prvému zosuvu pôdy. Bol malý, a tak sa v napúšťaní pokračovalo. V októbri 1960 dosiahla hĺbka 170 metrov a v jednom zo svahov sa objavila dva kilometre dlhá prasklina. Ďalší zosuv bol neodvrátiteľný a došlo k nemu v novembri. Do nádrže spadlo 700-tisíc metrov kubických zeminy, čo vyvolalo dva metre vysokú vlnu. Priehrada odolala, ale konštruktéri rozhodli, že hĺbku nádrže zmenšia na 135 metrov.

Následne sa vypracoval plán, podľa ktorého malo veľmi pomalé napúšťanie nádrže spomaliť pohyb brehov. Stratégia skutočne fungovala a v nasledujúcich troch rokoch sa brehy hýbali najviac o centimeter za deň.

Leto 1963 bolo mimoriadne upršané a hĺbka nádrže vzrástla na 250 metrov. To bolo o 30 viac, než architekti odporúčali. Chýbalo len 12 metrov, aby sa voda preliala cez priehradu. Pohyb svahov sa zrýchlil na 3,5 centimetra denne. Koncom septembra začala hladina klesať, ale svahy sa hýbali stále rýchlejšie.

Starosta dediny Erto, ktorá ležala pod nádržou, vyzval obyvateľov, aby opustili domovy, ale málokto ho poslúchol. Starosta dediny Casso vydal rovno nariadenie o evakuácii a varoval pred vlnou, ktorú môže spôsobiť zosuv pôdy.

9. októbra 1963 dosiahla hĺbka nádrže po dažďoch až 253 metrov. Svahy sa hýbali tempom 20 centimetrov za deň. V noci polícia uzavrela cesty v okolí priehrady, ale žiadne prísnejšie opatrenia sa nezaviedli. Vraj sa niet čoho báť.

a
Zdroj: Public Domain

O 10:39 ráno sa pohol svah kopca Monte Toc. V priebehu pol minúty skončilo vo vode 260 miliónov metrov kubických zeminy a kamenia, ktoré kompletne vyplnili vodnú nádrž. V tom čase sa v nej nachádzalo len 115 miliónov kubických metrov vody. Masívny zosuv pôdy vytlačil vodu cez priehradu v obrovskej vlne vysokej 240 metrov. Voda si začala raziť cestu údolím. Zničila viacero dedín a v priebehu 15 minút zabila 1917 ľudí.

Micaela Colleti vtedy v dedine Longarone, ktorá patrila medzi najhoršie zasiahnuté, prežila. Prišla však o rodičov, sestru i starú mamu. Neskôr si spomínala: „Otec sa vrátil z práce, ale o päť minút som ho počula opäť odchádzať v aute. Hneď na to sa ozval zvuk podobný hromu, Stará mama prišla do mojej izby a zatvárala okenice. Myslela si, že ide búrka. V tom momente zhasli všetky svetlá a začali sme počuť zvuk. Nedá sa opísať. Podobal sa na spúšťanie kovových roliet po záverečnej v obchode, ale bol miliardukrát horší. Zrazu mi zmizla posteľ a cítila som len, ako ma čosi ťahá preč. Nemohla som nič robiť.“ Micaela mala vtedy 12 rokov a spolu s troskami domu sa valila 350 metrov. Našli ju na ďalší deň živú.

Jazvy po katastrofe sú na svahoch vidieť dodnes, ale samotná priehrada akoby zázrakom prežila. Väčšinu dedín v údolí opäť postavili.