Kanóny a ich slávna éra balistiky

Kanónom, ktoré patria medzi poľné delá, sa už nepripisuje taká dôležitosť ako to bolo počas prvej a druhej svetovej vojny, keď patrili medzi základné vybavenia ktorejkoľvek armády na svete. Delostrelectvu teraz dominujú hlavne raketové zbrane, a kanóny upadajú do zabudnutia.

Ako prví začali používať kanóny Číňania, bolo to v období siedmeho až deviateho storočia, kedy vynašli pušný prach. V 13. storočí sa pušný prach dostal aj do Európy a už v 14. storočí vznikli prvé kanóny. Základom úspechu kanónov bola dráha strely, a delostrelci sa pokúšali vypočítať dostrel nábojov pomocou praktických skúseností priamo z boja. Úspech však neprichádzal.

Balistike sa teda začali venovať aj vedci, a v roku 1537 bola v Benátkach vydaná kniha Nová veda. Autorom bol profesor matematiky Niccolo Fontana, kde po prvýkrát definoval vzťah medzi doletom strely a uhlom, ktorý zviera hlaveň kanónu. Matematicky vyjadril názor, že najväčší dostrel má kanón vtedy, keď hlaveň zviera s vodorovnou rovinou uhol 45 stupňov.

K tajomstvám balistiky, ktorá tento odborný názov dostala až v roku 1644, sa potom pridali aj ďalší. V roku 1638 Galileo Galilei objasnil, že vystrelené projektily sa pohybujú po parabolických krivkách. Isaac Newton objasnil teoretické princípy pádu vystrelených projektilov a ďalší vedci pokračovali v ich šľapajach.

Na začiatku 20. storočia sa zdalo, že všetky tajomstvá balistiky už boli odhalené. No v roku 1918 dopadli na Paríž tri náboje, vystrelené z nemeckého kanóna Tlstá Berta, ktoré bolo vzdialené až stotridsať kilometrov od francúzskeho hlavného mesta. Nebolo by na tom nič divné, ale vtedy bol maximálny dolet v delostrelectve len štyridsať kilometrov. Náboj vtedy zabil desiatky ľudí.

Nemci dostali nápad, ako dosiahnuť dlhší dostrel, ako bol dovtedy maximálny možný. Nebolo to v rýchlosti letu projektilu, ale v zmene namierenia hlavne kanónu. Armády používali zaužívaný uhol pri vystrelení 45 stupňov. Nemci však hlaveň namierili k oblohe, kedy zvierala až 60 stupňov. Projektil sa proste dostal do stratosféry, kde je vzduch redší, a nekládol taký veľký odpor. Strela tak dosiahla väčšiu vzdialenosť. V roku 1945 sa výskumy v delostrelectve skončili kvôli efektívnejším raketovým strelám.

Najväčší kanón na svete
Najväčším kanónom na svete sa v roku 1942 mohla pochváliť firma Krupp, ktorá vyrobila ďalekonosný kanón Dora s kalibrom osemdesiat centimetrov. Tento štyridsaťtrimetrový kolos mal hmotnosť až 1350 ton, jeho výška bola takmer dvanásť metrov a na šírku meral sedem metrov. Hlaveň Dory bola dlhá neuveriteľných takmer tridsaťtri metrov.

Kanón muselo obsluhovať až 4370 vojakov. Napriek tomu, že kanón Dora mal obrovské rozmery, projektil vystrelil „len“ do vzdialenosti tridsaťosem kilometrov. Nečudo, veď náboj vážil až sedem ton! Vystrelený projektil dokázal preraziť až jeden meter hrubý pancierový plášť alebo až osem metrov hrubú železobetónovú stenu. Ak náboj narazil do skalnej steny, prenikol až do hĺbky tridsaťdva metrov.

Superdelo Saddáma Husajna
Pri operácii Púštna búrka však prenikla do svetových novín informácia, že delo irackého prezidenta Saddáma Husajna bolo dlhé až stopäťdesiat metrov, a malo vraj dostrel až sedemsto kilometrov. Odborníci však dokázali, že taký dostrel nie je možný, a je to len fikcia. Američania však nenechali nič na náhodu a Saddámove superdelo rozrezali, a kanadského konštruktéra Geralda Bulla zavraždila izraelská tajná služba.

Kanóny a delá už patria medzi vojenskú históriu, ale i tak sa im z času na čas venuje určitá pozornosť. Ideálne by bolo, keby sa o všetkej vojenskej technike hovorilo už iba v minulom čase. Vojny tu však boli, a aj budú, a tak zbrane zostanú vždy výnosným obchodným artiklom vyspelých svetových mocností.

Autor: Recber

-->